…à distance…

Otras mozgu? Nie, som ok!

Teší sa, že sa znova stretnú. Tak veľmi jej chýba a ona chýba jemu, ako jej písal. Dnes letí na víkend k nemu do Toulouse.

    „Mám pre Teba prekvapenie. Obleč sa zajtra športovo, nebudeme mať čas sa prezliecť.“ 

Napísal jej, keď sa včera večer spolu bavili na internete.

    „Aké prekvapenie? Vieš, že prekvapenia nemám rada. Teda mám ich veľmi rada, ale strašne nerada na ne čakám!“ odpísala mu.

    „Uvidíš! Určite sa Ti to bude páčiť. Teším sa na Teba. Dobrú noc darling. Bisous.“

    „Dobrú noc. Cmuk.“

Piatok.

Uteká z práce na autobus, ktorý smeruje na letisko. Miluje tieto piatky, keď už nevie v práci obsedieť a ráta každú hodinu, minútu do odletu.

Konečne sedí v lietadle a dumá, čo za prekvapenie pre ňu pripravil.

Príletové dvere sa automaticky roztvorili do strán a ona ho zazrela. Rozbehla sa k nemu, on sa pohol k nej. Padli si do náručia a dlho sa bozkávali.

    „Chýbal si mi!“ povedala s povzdychom.

    „Vidím.“ usmial sa na ňu a dodal: „Aj ty mne.“

    „Poď, musíme sa poponáhľať, nemáme veľa času.“

    „Kam ideme?“ zvedavo sa ho pýta, keď nasadali do jeho auta.

    „Vzadu na sedadle je veľká taška. Otvor ju a vyber si z nej, ktoré rukavice Ti budú najpohodlnejšie. Prepáč, nemám žiadne dievčenské, len chalanské a všetky sú na motorku, alebo na lyžovačku.“

Lyžiarske rukavice v novembri? Veď nie je ani sneh! Na čo ich bude potrebovať? Čudovala sa sama pre seba, ale viac sa ho nepýtala. Vybrala si jedny, ktoré boli najmenšie.

Prešli cez celé mesto. Zastavili pred akýmsi veľkym areálom. Až keď zahli na parkovisko, uvidela obrovskú budovu. Bol to zimný štadión.

    „Viem, že miluješ korčuľovanie a zistil som, že aj tu, na juhu Francúzka existuje niečo ako korčuľovanie pre verejnosť a práve v piatok večer.“

Bola nadšená, to je výborný nápad. Korčuľovanie naozaj miluje.

    „A ty vieš korčuľovať?“ spýtala sa ho s úsmevom.

    „Nie, neviem, ale dúfam, že ma to naučíš.“ žmurkol na ňu.

Keď otvoril kufor a vyberal z neho čierne, odrané hokejistické korčule, zaváhala, či si z nej nerobí srandu.

Vošli dnu, kúpili si lístok a požičali pár bielych krasiek pre ňu. Na ľadovej ploche bolo celkom plno a hrala tam hlučná hudba.

    „Tak poď!“ chytil ju za ruku.

Po prvých odrazoch ju pustil a so super štýlom pred ňou kľučkoval a točil sa okolo nej.

    „Hej, jasne, nikdy si na korčuliach nestál, to hovor niekomu kto Ti to zožerie!“

Potom ju znova chytil za ruku a rovnakým, rýchlym tempom obiehali okolitých ľudí, ktorí sa snažili rôznorodými pohybmi napodobňovať korčuľovanie, a tak sa kĺzať po ľade.

Bolo im dobre. Smiali sa, naháňali, potom sa opäť hýbali súmerne bok po boku. Občas ju pobozkal, keď sa okolo nej otočil, alebo ju pleskol po zadku, keď ju obiehal.

Zrazu tesne pred Jean-Lucom spadlo na ľad dievča. Aby ju neprešiel, snažil sa ju v poslednej chvíli obíst. Obišiel, no jedna noha sa mu nešťastne pošmykla a on sa s rachotom zrútil. Zabrzdila, podišla k nemu, podala mu ruku.

    „Si v poriadku?“ vystrašene sa ho spýtala.

Postavil sa a hrdinsky odpovedal: „Jasne, nič mi nie je!“

Pokračovali teda ďalej, aj keď už nie s veľmi bláznivým tempom.

Voľačo jej rozprával, ale v strede vety prestal. Pozrela naňho, čakala na záver jeho myšlienky. Ale on hľadel pred seba.

    „No a ako to skončilo?“ spýtala sa ho napokon, keď videla, že asi vetu sám od seba nedokončí.

    „J`ai voulu qu`il y…“

    „Prosím?“ hodila k nemu prekvapený pohľad.

    „Neviem, nedokážem hovoriť po anglicky.“

    „Si si istý, že si ok? Možno by sme si mali na chvíľu sadnúť.“

    „Nie. Som ok!.“

No hneď nato uvidela, ako sa mu na pár sekúnd neprirodzene prevrátili oči.

    „Poď, poďme si sadnúť. Aj keď si ok ako hovoríš. Ja som unavená, chcem si oddýchnúť.“ zaklamala mu, aby ho donútila ísť si sadnúť.

Posadili sa na lavičku pri ľadovej ploche. Bol biely, zdalo sa jej, že až priesvitný. Vtom si všimla krvavú odreninu na jeho ľavom spánku.

    „Potrebuješ doktora! Máš asi rozbitú hlavu, alebo otras mozgu.“

    „Nie. Nič mi nie je. Milión krát som zletel z bicykla s oveľa horšími pádmi.“ zamumlal, ledva mu to rozumela.

    „Prinesiem Ti vodu. Počkaj tu, nikam nechoď!“ prikázala mu.

Vybehla na chodbu, kúpila v automate vodu a za dve minúty sa k nemu vrátila.

Spal.

Naľakala sa. Vedela, že okamžite potrebuje doktora. Bála sa oňho. Zobudila ho.

    „Nespal som!“ bránil sa Jean-Luc, ale teraz už priznal, že ho trochu bolí hlava.

Odrenina mu napuchla a celá zmodrala. Nevládal sa pohnúť. Rozbehla sa nájsť pomoc.

    „Prepáčte, kde nájdem doktora?“ spýtala sa jedného zamestnanca pri dverách. Ten na ňu kukal s otvorenými ústami a odpovedal jej niečo po francúzsky.

    „Doktor, doktor!“ opakovala mu.

Myslela si, že slovo doktor je medzinárodné. Zrazu uvidela na stene napis “Medic“so šípkou. Ponáhľala sa smerom, kam šípka ukazovala. Našla tam staršiu pani. Keďže si bola istá, že jej nebude po anglicky rozumieť, použila preto posunky naznačujúc pád, bolesť halvy a rukou ukázala na ľadovú plochu. Snažila sa pritom vyslovovať slová ako ambulancia, doktor, help…

Zastavil sa pri nich mladý chlapec, ktorý ako sa zdalo mal nejaké základy z angličtiny, pretože porozumel slovu help. Poznal Jean-Luca zo školy. Povedal ošetrovateľke, že jej priateľ spadol a potrebuje doktora. Necíti sa dobre.

Nasledovala ju konečne k lavičke, kde sedel Jean-Luc. Bol taký zelený, že v jemnom prítmí, kde sedel, úplne svietil. Opartne ho postavili. Začal bľabotať vo svojom rodnom jazyku. Ošetrovateľka sa ho niečo vypytovala. Lenka bola nesvoja, nevedela čo sa ho pýta a nerozumela čo jej on odpovedá. Keď mu pomohli prejsť do ošetrovne, sadol si na stoličku. Videla na jeho skrivenej tvári, že mu nie je dobre. Podala mu igelitovú tašku, ktorú mal v ruksaku, a v sekunde ako ju chytil sa do nej vyvracal. A potom ešte raz…

Zdravotníčka mu dala ľad na čelo a usmiala sa s vetou, ktorá končila „…..OK.“

To nemyslí vážne, zhrozila sa vystrašeá Lenka.

    „Nie je OK a ani nebude, pokým sa nedostane do nemocnice!“

 Skúšala jej vysvetliť, že potrebuje Hospital.

„Pre boha! To nerozumiete ani slovo hospital?“

Kričala na ňu už nahnevaná Lenka. Netušila, že nemocnica sa síce po francúzky píše L`Hospital, ale keďže francúzi proste ignorujú písmeno “h“, vyslovujú toto slovo ako “Opital“.

Na štastie to pani zdravotníčka po pár minútach pochopila, a keď videla rozzúrenú Lenkinu tvár, ležérnym krokom sa pohla k telefónu, že ide zavolať sanitku. Lenke sa trochu uľavilo. Ale na pol ceste k telefónu, ju zastavil plačúci chlapec s odretým lakťom a ona sa pustila do ošetrovania. To snaď nie?! Pozrela na Jean-Luca, nevyzeral vôbec dobre. Chytila ho za ruku. Triasol sa a zdalo sa jej, že ma v kútikoch pier penu. Pre boha! Strašne sa bála. Začala kričať na ošetrovateľku, nech okamžite zdvihne telefón a zavola tu sanitku! „Telefón!!!!“ kričala s namiereným prstom smerom kde sedel Jean-Luc.

Čakali dlhé minúty. Snažila sa s ním rozprávať. Vedela, že nie je dobre, keď upadne do bezvedomia. Dávala mu otázky, ale on jej na ne nezmyselne odpovedal stridavo po anglicky a po francúzsky.

Konečne začula zvuk sirény. Zadné dvere sa dokorán roztvorili a vošli dvaja muži vo veľkých červených overaloch. Aj keď v rukách držali červené tašky s bielym krížom pre podanie prvej pomoci, nepodobali sa jej na lekárov, akých si predstavovala že vyjdu zo sanitky. Podišli k nemu a začali sa ho čosi spytovať. Jean-Luc pootvoril oči a hlavou kývol k Lenke. Jeden záchranár k nej podišiel a kládol jej s úsmevom otázky.

    „I dont understand. Do you speak  english?“

Záchranár ostal prekvapený a po dlhšej pauze odpovedal : „eee, Litl!“

Och Pane Bože, pomyslela si Lenka.

Vyrozumela, že všetky sanitky na okolí sú obsadené, a že oni sú požiarnici, ale že ho do “Opital“ odvezú. Potom sa zvrtol a začal vydávať rozkazy. Štyria zachránari – hasiči  zabalili chvejúceho sa Jean-Luca do obrovského alobalu, ako pečené kurča v trúbe, a naložili ho na nosítka. Vtom zmätku si ju nikdo nevšímal. Keď nosítka vsunuli do veľkého požiarného auta a začali zavierať dvere, kričala na nich, že patrí k nemu a, že chce ísť do nemocnice s ním. Nechceli ju pustiť, nerozumeli čo hovorí. Mala slzy v očiach a kričala na Jean-Luca, on sa prebral a pokúsil sa im niečo povedať, z čoho našťastie pochopili, že je jeho frajerka a otvorili jej dvere, aby nastúpila.

Napadlo jej, že na parkovisku stojí ich odparkovaná Laguna. Zazrela ako neďaleko nej stojí chlapec, ten so základmi z angličtiny.

Spýtal sa jej, či sa má Jean-Luc už lepšie.

Namiesto odpovede sa ho len rýchlo spýtala, či má vodičský preukaz.

    „No, mám.“ prekvapene odpovedal.

Podala mu kľúče a prosila ho, či by nemohol následovať toto požiarne auto. Mala v očiach taký výraz, že mladý chalan sa ani na sekundu nepokúsil protestovať.

Ešte za ňou zakričal : „A ktoré je to auto?“

    „Stojí na zadnom parkovisku. Stlač ten stredný gombík a ono sa Ti ozve.“

Po ceste pri ňom sedela a držala ho za ruku.

    „Neboj sa darling!“ hovoril jej v polospánku.

Ona sa však bála. A okrem obavy pociťovala aj zlosť. Bolo jej do plaču, ale nechcela plakať.

    „Nebojím sa. Budeš ok! Ale už sa nikdy nehraj na hrdinu! Keď poviem, že potrebuješ doktora, tak ho potrebuješ!“

Len sa slabo pousmial a zaspal. Alebo upadol do bezvedomia? Nevedela. Snažila sa naňho ešte hovoriť.

Ale on už nereagoval.

Obrovské požiarnícke auto s hukotom zastavilo pred nemocničným vchodom pre sanitky.

Vyskočila.

Ošetrovatelia-požiarnici rýchlymi, naučenými pohybmi vytiahli a rozložili nosítka, na ktorých ležal Jean-Luc a ponáhľali sa dnu. Ona im utekala za pätami. Na chodbe sa k nim naproti hnal doktor. Požiarnici mu niečo povedali, otočili sa a odišli. Lenke zamávali na pozdrav. Doktor sa sklonil k Jean-Lucovi a hovoril naňho. Lenka stála vedľa nosítok. Nedýchala, sledovala doktora. Otvoril mu oči a zasvietil na jeho zreničky malou baterkou. Prezrel mu ranu na hlave. Potom sa otočil k Lenke a položil jej nejaké otázky. Ona ledva zadržala plač a mykla plecom, že nehovorí po francúzky, iba po anglicky.

    „Do you speak english?“ spýtala sa doktora.

    „No.“ odpovedal a otočil sa späť k ležiacemu Jean-Lucovi.

Ukázal na prázdne stoličky, stojace pri vchode. Pochopila, že má asi počkať.

Sedela, bolo jej mizerne. Nevedela, čo s ním je. Cítila sa úplne stratená vo svete, kde nikomu nerozumie, keď vážne rozumieť potrebuje.

Ovláda dva cudzie jazyky a nemá problém porozumieť skoro všetkým slovanským. Ale čo tu? Vo Francúzsku nikto nerozumie ani po anglicky, a nie to ešte po nemecky.

Sedela tam sama so svojím strachom a obavami.

Po dvoch hodinách čakania vstala a snažila sa nájsť niekoho, koho by sa mohla spýtať čo je s ním. Je polnoc. Prišla k recepcii, kde sedela mladá sestrička. Skúsila najskôr otázku v angličtine, ale zdravotná sestra sa na ňu miesto odpovede iba usmiala. Vyslovila teda Jean-Lucove celé meno. Pozrela sa do papierov. Naznačila jej aby čakala a ukázala opäť smerom na stoličky.

O pol štvrtej ráno sa konečne otvorili dvere a stál v nich na vlastných nohách Jean-Luc s obviazanou hlavou. Od šťastia so slzami v očiach sa k nemu rozbehla a objala ho.

    „Pomaly, pomaly, opatrne! Cítim sa akoby som bol práve doskladané puzzle.“

    „Bála som sa!“ sklopila zrak.

Pobozkal ju na čelo. „Som ok.“.

Pustili sa smerom k východu. Zastavil sa.

    „Kde je auto?“

Vytiahla kľúče z vrecka.

    „Niekde na parkovisku.“

    „Ty si šoférovala???“ prekvapene sa jej spýtal.

Vedel, že sa šoférovania trochu obáva, potom ako štyri roky nesedela za volantom.

    „Nie. Išla som s tebou a požiarnikmi.“

    „Akými požiarnikmi???“ nechápavo na ňu hľadel.

    „Long story, poviem Ti ju neskôr. Poďme nájsť to auto.“

Prišli domov skoro ráno. Sobotu skoro celú prespali. Jean-Luc sa necítil dobre. Mal veľké bolesti hlavy. Bol ospalý z liekov. Ležala pri ňom, čítala knihu a keď sa prebral, podala mu vodu a on ju pobozkal. V noci spali v objatí. Ona nemohla zaspať.

V tú noc sa rozhodla, že hneď v pondelok po návrate sa zahlási na večerný kurz francúštiny. Už nikdy nechce zažiť ten pocit bezmocnosti a zúfalstva, keď chce niečo ľudom povedať a oni nemajú páru o čo jej ide. A naopak, keď nevie čo sa deje okolo nej, kedže nerozumie ani slovo.

Pevne ho objala pobozkala na vlasy a šepla mu do ucha: „tak veľmi som sa bála“…