…à distance…

Posledná noc v Tralee.

    „Nenapracem to všetko do dvoch kufrov. A myslím, že už nepomôže, ani keď si hodím na seba tých 5 kilov ako v auguste, keď sme sem leteli. Odkiaľ sa mi to tu všetko len nakopilo?“ lamentovala Eva sediac na veku preplneneho kufra, z ktorého trčala von viac ako polovica obsahu.

    „Budeš tu musieť asi niečo nechať.“ rozmýšľala nahlas Lenka, ktorá ležala na posteli s rukami skrčenými za hlavou.

    „No tebe sa to povie, keď si nabalila Jean-Lucovi jeden plný kufor pod zámienkou návštevy Bratislavy. To bol teda dobrý trik.“ zažartovala Eva.

Lenke to však vôbec vtipné neprišlo, vystrela sa, sadla si a pozrela na kamarátku.

    „Nie je to žiadny trik, dohodli sme sa už predtým, že ma príde pozrieť. Spojila som len príjemné s užitočným.“

    „No veď sa hneď nečerti. Iba som srandovala.“

Ale Lenke veru do smiechu veľmi nebolo. Celý posledný týždeň bola nervózna, vnútorne smutná a podráždená.

    „Leni, veď uvidíš ako to s vami dopadne. Len si prosím Ťa nemaž med pod nos! Vzťahy na diaľku nefungujú. Ani ja nedávam veľké šance tomu môjmu s Paddym.“ rozprávala Eva pri prebalovaní už viac krát neúspešne naplneného kufra.

    „Ale to je iné! Váš vzťah je iný.“

    „A v čom je teda iný?“ opýtala sa jej Eva a zahľadela sa jej uprene do očí.

    „V tom, že ty necítiš k Paddymu to, čo ja cítim k Jean-Lucovi. Aj keď sú moje pocity zmiešané, a budúcnosť veľmi neistá, priam nemožná. Ja neviem. Ľúbim ho.“ zosmutnela Lenka a oči jej zvhli.

Eva k nej podišla, sadla si vedľa a jemne ju objala.  

    „Povedala si mu to? O svojich pocitoch?“

    „Nie..“ šepla Lenka so sklopenými očami, z ktorých sa jej kotúľali slzy.

    „Veď uvidíte.“ povedala Eva.

To ešte Lenka netušila, ako v najbližšej dobe bude túto vetu počúvať a vyslovovať ešte nespočetne veľa krát.

Zazvonil jej telefón.

    „Haló, no ako ste na tom? Kedy je tá večera?“ opýtal sa kľudným hlasom Jean-Luc v telefóne.

    „O ôsmej.“ odvetila stroho Lenka.

    „Ok, budem tam.“

Všetci štyria sedia pri stole. Paddy so Jean-Lucom debatujú o čomsi, čo sa k Lenkinmu uchu ani nepriblíži, pretože má okolo hlavy obrovskú bublinu. Zdá sa jej, že je taká smutná, že ani nevládze prehĺtať.

Po večeri naleje Eva všetkým víno. Nie je im príliš do reči. Lenka to už nevydrží a vstane.

    „Najradšej by som už šla.“ povie.

Ide spať k Jean-Lucovi, tak ako sa dohodli už predtým. Paddy ostane s Evou u nich a skoro ráno sa všetci stretnú na autobusovej stanici.

Paddy tváriac sa veselo, ale so smutným hlasom, Lenku obíjme.

    „Bolo mi potešením Ťa spoznať Lenka! Dúfam, že sa ešte uvidíme. Dobrú noc.“

Slzy jej zaplavili oči.

    „Aj ja som Ťa rada spoznala.“ odpovedala z poslednych síl, ktoré vynaložila, aby sa nerozplakala.

Jean-Luc sa zatiaľ rozlúčil s Evou.

Vyšli von. Sedeli mlčky v aute smerom k Jean-Lucovmu miestu. Jednou rukou šoféroval, druhou ju držal za stehno a hladkal. Položila svoju ruku na jeho a on jej ju silno stisol. Mlčali, ona po tichu plakala.

Ležia v objatí po tme v jeho posteli.

Je ticho. Oni sú ticho.

Počúvajú iba dych jeden druhého. Vtom sa Lenka posadí.

    „Mám niečo pre Teba, hm…na pamiatku.“

Vytiahne z kabelky rámik s ich spoločnou fotkou z vyhliadkovej veže z Guiness múzea v Dubline.    

    „Ďakujem.“ milo sa na ňu usmeje a pobozká ju.

Postaví rámik na poličku nad stôl a otočí sa k nej.

    „Aj ja mám niečo pre Teba.“

Otvorí skriňu a vytiahne z nej jeho žlté tričko, v ktorom kedysi súťažil v cyklistike a vyhral prvé miesto. Tričko s nápisom “Jean-Luc from Toulouse“.

    „Má pre mňa velký význam. Dávam Ti ho. Je Tvoje.“

Usmiala sa naňho a obliekla si ho.

    „Nie, neobliekaj sa! Chcem, aby si nemala nič oblečené. Chcem Ťa cítiť.“

Objala ho. Ľahli si a nežne sa bozkávali.

    „Budeš mi chýbať Lenka Moravčíková!“ zašepká jej v tme.

Ostala prekvapená. Povedal celé jej meno bez jednej chybičky vo výslovnosti. Nikdy predtým nedokázal riadne vysloviť „r“ a „č“ v jej mene. Teraz to povedal krásne ako rodený slovák.

    „Aj ty mi budeš chýbať.“ povedala potichu s plačom.

    „Neplač, veď za mesiac sa uvidíme v Bratislave.“

Ležia nalepení na sebe telo na telo. Milujú sa. A potom opäť.

Nespia. Cítia jeden druhého. Sú spolu.

Dýchajú rovnakým tempom. Až tak, že sa zdá, akoby dýchali naraz jednými pľúcami.

    „Ľubim Ťa.“ povie jej potichu, netušiac či spí alebo bdie.

Cez poodostretý záves k ním na posteľ dopadá jemný svetelný pás z pouličnej lampy. Pozrela sa mu do tváre.

    „Aj ja Ťa ľúbim.“ odpovie a zazrie jeho oči plné sĺz.

Vtom potichu vzlykol a pritisol si ju bližšie na hruď.  

Welcome back home!

    „Ja sa už tak veľmi teším na decká na intráku. Bohvie čo je nové. Musíme urobiť nejakú uvítaciu párty. A hneď v pondelok ideme do školy! A musím zájsť do roboty. Neviem sa dočkať kolegov v práci. A som zvedavá akú izbu sme dostali. A…“ vrtela sa nadšene Eva na sedadle v lietadle a plánovala, čo skôr urobí po prílete do Bratislavy.

Lenka nemo sedela pri okne a hľadela na zelenú krajinu, ktorá sa od nej každou minútou viac a viac vzďaľovala. Za slnečnými okuliarmi sa jej skrývali slané slzy a hornú peru mala otlačenú od spodných zakusnutých zubov.

Eva jej kládla otázky, ale keď videla, že z Lenky odpovede asi nedostane, nasadila si slúchatká, pohľadila kamošku súcitne po pleci, a oprela sa so zavretými očami a s jemným úsmevom na perách.

Spolu s krásnym írskym reliéfom sa Lenke vzďaľoval aj ten, čo sa jej zaryl až príliš hlboko do hlavy, srdca, žalúdka, celého tela.

Stále si premieta v hlave ich posledné objatie na autobusovej stanici v Tralee. Rýchle, usmiate, bez väčších emócií.

Chýba jej, tak veľmi jej chýba, a to ešte netuší, ako sa tento pocit prázdnoty bude časom nafukovať, až bude úplne nevydržateľný.

Má pred sebou veľmi tažké obdobie. Čakajú ju len tri mesiace na odovzdanie diplomovej práce. Všetci spolužiaci na nej pracujú už pol roka. Oni dve na to majú tri mesiace. Vie, že bude zaneprázdnená. Vie, že to bude náročné, že toho moc nenaspí.

Cíti sa tak na nič!

A vtom…

Niekde nad oceánom sa v nej niečo pohne, akoby nabrala akúsi vnútornú silu. Chce sa jej zakričať, že je odhodlaná to všetko zvládnuť. Keby vtedy tak tušila, že to bude všetko úplne inak…

Nadšená sa obráti na kamarátku.

    „Evi spíš?“ potriasla jej ramenom.

    „Teraz už nie.“ stiahla si Eva slnečné okuliare,

    „Si ok? Čo to máš za výraz v očiach? Myslela som, že budeš smutná celý let.“

    „To je odhodlanie!“

    „Poprosím dve biele mini vínka!“ otočí sa Eva smerom k letuške.

    „Na to, že všetko zvládneme, keď sa vrátime domov!“ usmeje sa Lenka a štrngne si s kamarátkou malými plastovými pohárikmi.

Pristali.

Lenkina rodina, Evina rodina.

Objatia, vítania, úsmevy…

Eva vyrazila s rodinou smerom na juh, Lenka na sever.

Opät sa spolu stretnú v Bratislave o dva dni, po vikende strávenom doma.

Lenka sedí v kuchyni a večeria horúcu slepačiu polievku, ktorú jej mama pripravila lebo si bola istá, že jej dcéra určite prišla, ako vždy, pri bláznivej a hlučnej rozlúčkovej párty, o hlas. Normálne by Lenka protestovala, ale tento večer iba mlčky naberá plnú lyžicu slepačieho vývaru, ktorý jej vraj má vyliečiť jej unavené hlasivky.

Rodičia a sestra sa jej vypytujú, smejú sa, sú radi, že je doma.

Ona sa vo vnútri trasie, a radšej má hlavu sklonenú v tanieri a ráta slíže, len aby zadržala plač.

Prečo sa jej chce plakať? Prečo ten plač nevládze udržať?

Vstane a ospravedlní sa, že je príliš unavená.

Zavrie sa vo svojej izbe a zapne počítač.

Jean-Luc je online:

    J: Ahoj! Aká bola cesta? Všetko v poriadku?

    L: Áno.

    J: Chýbaš mi Lenka.

    L: Aj ty mne.

…

Písali si skoro celú noc.

Prišla nedeľa a s ňou cesta do Bratislavy.

Pred internátom pocítila Lenka bolesť v žalúdku. A znova mala slzy na krajíčku. Prehltla ich, a keď ich obe vítali kamaráti, všetkých s úsmevom obíjmala.

Naozaj jej chýbali…

    „Tak čo Lenočka? Vyzeráš zničene. Príď ku mne na čaj a povieš mi čo ta tak zničilo.“ odchytila si ju v dave Veronika, jej bývala spolubývajúca.

Lenka na ňu s vďačným pohľadom pozrela: „Prídem, postav vodu na kávu.

A, Veron, máš internet?“

…