…à distance…

Pod stromom.

      Prvý krát idú spolu von. Sami.

Behá po izbe, nevie čo si oblečie. Vyskúšala celý svôj aj Evin šatník a nakoniec si navliekla rifle a tričko, ktoré si obliekla ako prvé pred hodinou, keď začala nervózne prehrabávanie v skrini.

Kam pôjdu? Čo budú robiť? Budú si rozumieť?

Vlasy, make up, topánky…

Zaklopal.

Otvorila.

Opretý o zárubňu s vyžarujúcou pohodou v tvári.

Ona, aj keď neskutočne nervózna, posnažila sa o pokojný úsmev s pozdravom.

Kráčajú.

Všetko sa v nej trasie od vzrušenia a nervozity spojenej s očakávaním.

Má pocit, že musí kontrolovať každý vykročený krok, lebo ak sa naň nebude sústrediť, zabudne či následuje pravá alebo ľavá noha a jednoducho sa pomiešajú a ona spadne.

    „Kam chceš ísť?“ opýta sa jej.

Nemá poňatia kam chce ísť, má pocit, že chce vedľa neho kráčať celú noc a potom celý deň, až pokým od únavy neumrie po jeho boku.

Tralee je malé mestečko. Ak ho chce človek prejsť vychádzkovým krokom, spolu s bočnými a slepými uličkami, nebude mu to trvať viac ako hodinu.

Vôjdu do malého zeleného pubu pri križovatke.

Typický írsky pub, s typickými írskymi štangastmi a zatuchnutým pivovým oparom odrážajúcim sa od prestarnutého kvetovaného koberca, kedysi veľmi dávno pravdepodobne červenej farby.

Objednali si Guiness a sadli si do storočného dreveného boxu. Začal jej niečo nadšene rozprávať. Ona však nebola schopná sa na jeho slová sústrediť. Sledovala každý milimeter jeho tváre. Jeho veselé hnedé oči, ktoré keď sa na ňu pozreli, tak stuhla a nedokázala pohľad opätovať dlhšie ako na pár sekúnd. Jeho ústa, ktoré ju tak strašne dráždili a vzrušovali, že by ich najradšej hneď pobozkala.

Zrazu sa ozval hlas staršieho pána v mikrofóne. Sútredená na to, aby sa nepotkla o vlastné nohy si vôbec nevšimla hudobné nástroje rozložené pri vchode a niečo, čo malo pripomínať zvukovú aparatúru. Keďže boli jediní dvaja hostia mladší o dve generácie od zvyšku osadenstva v pube, zaujali kapelníka. Ten sa na nich škeril s polopráznym chrupom a chrapčal čosi do mikrofónu so silným írskym prízvukom, ktorému vôbec nerozumeli. Tak sa iba usmievali.

Ale keď na záver povedal “Love is beautiful“ a všetci naokolo tlieskali a hľadeli na nich, myslela, že sa prepadne pod ten zaprášený dvestoročný koberec.

Bola taká červená, až mala pocit ako každý vidí dym stúpajúci z jej horiacich ušných bolcov. Muzikanti začali hrať pesničku “Galway girl“.

Jeden z nich podišiel k Lenke a vyzval ju k tancu. Išla.

Celý pub obrátil oči na tancújuci pár, všetci sa usmievali. No najviac sa usmieval on, Jean-Luc.

Pri odchode pozdravili spievajúcich írov a oni im odmávali.

Vyšli von do trochu chladného večera, takého typického pre Írsko.

Kráčali a rozprávali sa o všetkom, čo im prišlo na myseľ. Ani pri jednej téme sa niktorý z nich nenudil. Mali spoločné názory a taký podobný zmysel pre humor, ako už dlho s nikým nezažila. Aj keď ich konverzácia nebola úplne bez problémov, pretože Jean-Lucova angličtina bola viac než slabá.

Precházali okolo parku, vošli dnu.

Bol tmavý, osvetlený tlmenými lampami po bokoch chodníka. Kráčali krížom cez mäkký trávnik, rovnakým tempom akoby mali vytýčený smer. Park bol tichý. Až tak, že sa obávala, aby nepočul ako nahlas jej bije srdce, keď je s ním sama.

Prišli k veľkému stromu. Podľa nej to je najkrajší strom v meste. Páčil sa jej už pri jej prvej návšteve parku. Taký mohutný a košatý, nie moc typický pre trávnatú írsku krajinu.

Sadli si na veľký trčiaci koreň, ktorý akoby ich vyzval sadnúť si naň.

Bola nervózna, ale pritom príjemne uvoľnená. V hlave si opakovala, že sú kamaráti, ktorí si len vyšli na drink.

Že on má doma vo Francúzsku, frajerku. Videla ju na fotke. Je to krásne dievča. Študuje právo. Vedela, že ju ľúbi, miluje. Cítila sa trápne pri myšlienke, že by mohol ľúbiť ju. Pri predstave jeho frajerky si pripadala škaredá, tučná a hlúpa. 

Rozprávali si pikošky o svojich rodinách, predbiehali sa kto má sesternicu, či strýka s pozoruhodnejším osudom. Prešli na smutnejšie témy. Bol taký smutný, keď jej rozprával o záhadnej smrti jeho starej mamy,mala pocit, že by ho najradšej objala.

Nevládala sa už viac sústrediť na jeho slová. Krútila sa jej hlava, žalúdok sa jej scvrkol a poletoval po celom tele. Oči sa jej zahmleli. V hlave mala iba jedinú myšlienku, ktorá sa jej opakovala v sekundových intervaloch a ona ju nemohla zastaviť.

„Pobozká má? Mám ho pobozkať? Pobozká má? Mám ho pobozkať?“

Čo je to s ňou? Cítila sa ako nikdy predtým. Jeho hlas pre ňu úplne zhasol, už ho nedokázala vnímať. Sedela a držala si skrčené kolená, lebo mala pocit, že každú chvíľu vzlietne. Snažila sa spomaliť dych a držať zavreté ústa, aby jej nimi nevyskočilo jej divoko skáčuce srdce.

Zamilovala sa doňho!

Vstal, podal jej ruku.

    „Ideme? Je neskoro a zima“ povedal.

Vstala, kráčali smerom k bráne. Tá však bola zavretá a omotaná veľkou ťažkou reťazou.

    „Musíme preskočiť plot. Zvládneš to?“

Samozrejme, že to zvládne, myslela si. Preliezla už vyššie ploty.

Prešiel prvý.

    „Dávaj pozor!“ zakričal, ale to už ona ostala visieť zavesená na roztrhnutom kabáte o jedno vysoké a ostré rebro plota.

Ťahal ju, že jej pomôže, ona sa smiala a od smiechu mu nedokázala povedať, že sa nemôže pohnúť, že visí. Držal ju a naťahoval.

Kabát povolil a ona dopadla do jeho náručia s obrovskou dierou na chrbte.

Pustili sa a smiali.

Vykročili smerom k mestu. Kráčala rezkým krokom, tento krát nemusela kontrolovať poradie nôh.

Za tým plotom, pod tým neobyčajne veľkým stromom, na koreni.

Tam sa to stalo!

Tam sa doňho bezhlavo zamilovala a bola si vedomá, že tento pobyt v Írsku sa od tej sekundy pre ňu zmenil.

Zamilovala sa do Jean-Luca, ktorý miloval svoju dokonalú frajerku vo Francúzsku!

Stalo sa.

    Napísal jej sms, že na ňu počká v zelenom pube. Ponáhľala sa.

Keď tam prišla, pub bol ako vymenený. Plný mladých ľudí, väčšinou zahraničných študentov. Hľadala ho v dave. Zazrela ho pri bare veselo gestikulujúc pred tvárami asi piatich chalanov. Hanbila sa ísť za ním a osloviť ho. Pub bol plný francúzov. Z každého rohu počula francúzske slová a ostrý smiech francúzskych afektovaných dievčat.

Stála pri dverách a cítila sa tak veľmi na nič, že mala chuť odtiaľ vybehnúť, utekať a zastaviť sa až vo svojej izbe pod perinou.

Prečo má vždy ten nepríjemný pocit, že sa na ňu každý pozerá trochu opovrhovane?

Preto, že nie je z jednej z popredných európskych krajín?

Preto, že je z malého nevýrazného Slovenska a vačšina týchto ľudí ani netuší, že nejaké Slovensko vôbec existuje? Môže si dookola opakovať, že jej nesiahajú ani po členky v ohľade geografie a histórie. Aj keď to v škole neboli jej najobľúbenejšie predmety, miluje cestovanie a každý priemerný slovenký žiak, či študent má aký-taký geograficko-historický prehľad. O týchto mladých ľuďoch zo západnej Európy sa to však povedať nedá.

    „Vieš, prepáč, nenhnevaj sa na mňa, nechcel som Ťa uraziť! Keď vravíš, že si z centra Európy, tak ok, verím Ti. Ja neviem. Ja som magor. Pre mňa je už aj Nemecko východ.“

Povedal jej jeden francúz, keď mu na jeho otázku odkiaľ je, odpovedala zo Slovenska.

Samozrejme netušil kde to je a mysliac si, že je to asi časť Ruska, sa pousmial a povedal: „Ty musíš byť preborník v pití vodky!“

Skúšala sa mu to vysvetliť najskôr pokojne: “Vieš je to hneď vedľa Česka, Maďarska, Rakúska…“

Ale keď krútil hlavou, že nemá poňatia kde je Viedeň, tak to vzdala a radšej si odsadla. Mládež Európskej Únie…

Zavolala Eve.

    „Leni, veď choď za ním, pozdrav ho, čaká predsa na Teba. Nebuď ako malá!“ prikazovala jej Eva v telefóne.

Nepomohlo.

Na Lenkine naliehanie sa o pár minút objavila vo dverách aj s Paddym.

Sadli si do voľneho boxu. Stále naňho hľadela. Snažila sa zachytiť jeho pohľad, aby ju uvidel a prišiel za ňou.

Pub sa začal náhle vyprázdňovať. Ako každý piatok, všetci sa chystali do Yebba, “Late baru“.

Keďže v Tralee zatvárajú všetky puby o desiatej, ten ktorý má jediný v meste licenciu na dlhšie otváracie hodiny (do polnoci), sa pýši nápisom “Late bar“ pri dverách. Ale nie je to teda žiadny bar, je to asi najstarší pub v meste s najstarším nábytkom a toaletami, ktoré hostia, hlavne dievčatá, používajú iba v najnevyhnutejšom prípade.

Stretli sa pri dverách.

    „Ahoj, ty si tu?“ opýtal sa jej prekvapene.

    „Áno, teraz som prišla“ zaklamala.   

    „Ideme do Yebba, idete s nami?“ usmial sa na Lenku a jej priateľov.

Yebba bar bol plný, natrieskaný do prasknutia. Lenka s Evou a Paddym stáli pritisnutí pri bare. Mlčky, pretože nemalo význam niečo hovoriť. Cez hluk okolo by nepočuli ani slovo.

Lenka vedela, že oni dvaja chceli ísť do kina, a že tu stoja len preto, že Eva je dobrá a chápavá kamoška.

Eva vedela, že Lenka by odtiaľto zutekala, keby tu bola sama. A vedela aj to, ako jej skáče srdce, keď sa k nej Jean-Luc priblíži.

A on je tu. Niekde. Blizko. Aj keď ho ani jedna nevidí pre veľký dav.

Lenka to už vzdala.

    „Dobre, poďme domov! Máme víno, pozrieme si film. Nemá to tu zmysel.“

Paddy sa hneď pohol k dverám. Eva sa postavila Lenke do cesty.

    „Si si istá, že chceš odísť?“

    „Nie! Ale mám tu toho už plné zuby. Nemienim tu naňho čakať ako na spasenie, pokým sa on niekde zabáva s afektovanými francúzkami, či španielkami.“

Sedeli v aute. Paddy rozpráva nejakú príhodu, ale ani jedna ho nepočúva.

Eva sa z predného sedadla otočí dozadu k Lenke.

    „Napíš mu smsku.“

    „Čo si sa zblaznila? Ja mu prvá písať nebudem. A čo mu akože napíšem? Som nešťastná, že som Ťa nemohla celý večer nájsť?“

   „To zrovna nie! Spýtaj sa ho, či nepríde na víno a film.“

Lenka chcela protestovať, že sa mu nechce ponúkať. A že on je chlap a ona žena, tým pádom bude čakať, pokým sa ozve prvý.

Z tejto myšlienky ju vytrhlo hlasné zapípanie jej mobilu so správou o odoslaní sms.

    „No zbohom! Ja som mu to poslala!“ cítila ako jej stuhli prsty na rukách aj na nohách.

Eva na prednom sedadle sa z chuti zasmiala a Paddy, keďže nerozumel o čom sa ony po slovensky bavili, sa spokojne usmial, mysliac si, ako ich jeho historka, o opitom kamarátovi, ohromne pobavila.

    „Neodpísal! A ani neodpíše! To je trapas! Už sa naňho nikdy nechcem pozrieť! Dúfam, že už ho nikdy nestretnem! To je hanba!“

    „Prestaň, prosím Ťa! Sú to tri a pol minúty. A sme v Tralee, nie v New Yorku, zaručujem Ti, že ho ešte určite zopár krát uvidíš.“ uškrnula sa Eva.

Lenka lamentovala každú pol minútu.

    „Už je to skoro dvanásť minút. Neodpíše!“ odpila si pol pohára vína, zopakovala, že je to trapas a dopila aj druhú polovicu.

Zrazu niekto klope na dvere.

Lenka sa k ním pohne v domniení, že si spolubývajúci Daren zabudol opäť kľúče. Cestou k dverám cez chodbu, vykrikuje na Evu do obývačko-kuchyne, že to už v živote neurobí, písať prvá chalanovi.

Otvorí dvere a skamenie.

    „Tak som prišiel na ten film a víno.“ povie Jean-Luc so širokým úsmevom.

Lenka sa intuitívne posnaží tiež o úsmev, ale zmohne sa len na akýsi kŕčovitý úškľabok, ktorý jej dal pekelne zabrať na zmrznutej tvári.

    „Ja som Jean-Luc.“ podáva ruku Paddymu.

Ten sa naňho usmeje, predstaví sa a naleje mu pohár vína.

Zatiaľ čo Eva vykukne spoza dverí a kývne na Lenku, ktorá ešte stále stojí na chodbe ako privarená k podlahe.

Pohne sa k nej s pohárom vína.

    „Odpi si! Pätnásť minút… To je presne toľko, koľko trvá cesta pešo z Yebba. Nie?“ žmurkne na kamaratku a spolu sa usadia na gauč k chalanom.

    Keď dopili poslednú fľašku nie veľmi chutného vína, spýta sa Lenka Paddyho či bude u nich spať.

    „Je už príliš neskoro pýtať sa.“ usmeje sa on.

Otočila sa k Jean-Lucovi s rovnakou otázkou, ktorú však položila trošku ostýchavejšie.

    „Je už príliš neskoro pýtať sa.“ odpovedal rovnako a všetci sa zasmiali.

Všetci okrem Lenky. Tá sa len neisto usmiala a pocítila nervózne chvenie v žalúdku, ktoré nebolo spôsobené zlým vínom, akoby sa mohlo zdať.

Uložili sa po dvoch do postiel.

Paddy s Evou rýchlo zaspali. Bolo príliš neskoro a zlé víno ich zmohlo.

Lenka ležala nehybne vedľa Jean-Luca.

Nedýchala.

Dal svoju ruku popod jej hlavu a ona sa k nemu trochu viac pritiahla.

Ležali.

Bola pri ňom tak blízko. Dotýkali sa.

Srdce jej búchalo dva krát rýchlejšie ako rýchlo.

Oči mala otvorené dokorán a bola si istá, bez toho aby sa naňho pozrela, že aj on hľadí do plafóna.

Zdalo sa, že ani on nedýcha.

Nepočula.

Citila len jemné nadvihovanie jeho bránice.

Eva s Paddym, len pár metrov od nich, spali hlbokým spánkom, čo dokazovalo ich nesynchronizované, veľmi hlasné chrápanie.

Ležali takto dlho.

Hodinu? Dve?

Keď si už myslela, že Jean-Luc možno zaspal, pocítila jeho pomalý pohyb hlavy, ktorú natočil smerom k nej a jeho jemný bozk do jej vlasov.

Celá sa chvela.

Hladkal ju po nich. Tak nežne a pomaly, až mala pocit že sa úplne roplynie.

Keď ju pomaly pobozkal na čelo, nevydržala to, otočila k nemu tvár a dala mu pusu na kútik jeho úst.

Chcela prestať, ale on jej dal jazyk do úst a začali sa vášnivo bozkávať.

Ešte nikdy predtým nezažila nič, čo by ju viac vzrušovalo, ako tento prvý bozk od Jean-Luca.

Bozkávali sa nežne a pomaly.

Jej telo sa celé vibrovalo, stál jej každý chlp na tele a na chrbte pociťovala striedavo mráz a horúčavu.

Bozkávali sa až do rána.

Bez prestávky.

Napokon si ju privinul k svojmu horúcemu telu, ona ho objala a zaspali na zvyšných pár minút, ktoré ostávali do prvých tónov Lenkinho budíka.