…à distance…

Dublin.

    „Neviem ktoré budú najvhodnejšie. Na moje vlasy aj tak žiadne nátačky nefungujú. Prečo každá brčkavá túži mať dlhé rovné vlasy a tá s rovnými sníva o baranej hrive?“

    „Neviem Leni. Tebe ide iba o zmenu,nie?“

    „Asi hej!“

Je nervózna, opakuje si v hlave, že je to len výlet, ktorý si ide len užiť. Že tam ide za kultúrou a pamiatkami.

A že ho vôbec nemiluje!

Nevideli sa skoro tri týždne. On strávil Vianoce a Nový rok doma v Toulouse, ona na Slovensku s rodinou a priateľmi. Po celý ten čas, čo bol doma, sa jej neozval. Ona sa samozrejme neozvala jemu. Aj keď naňho myslela skoro každú minútu. A teraz sa uvidia a strávia spolu tri dni v Dubline.

Dnes ráno už mala pocit, že možno zabudol, a že možno ani nepríde. Prekonala sa a, aj keď veľmi nerada, napísala mu sms či ten výlet platí. Či má sadnúť zajtra do lietadla.

Odpísal jej: – Uvidíme sa zajtra 14:30 pod nápisom “Dublin Airport“ -.

Už zajtra priletí z Francúzka! Už zajtra sa stretnú!

Už zajtra!

Snaží sa nevnímať poletujúce motýle v jej žalúdku a grču v hrdle, ktorá jej tam od nervozity navrela a bráni jej prehĺtať. Trasú sa jej ruky, nedokáže nimi omotať ani prameň vlasov okolo nátačky.

    „Ukáž, pomôžem Ti!“ povie Eva, keď sa objaví vo dverách kúpeľne s dvoma pohármi vína v ruke.

    „Sadni si, daj si pohár červeného na krvinky a rumenec do líc. Ja Ti to natočím.“

Ráno vstala hodinu pred tónmi salsa pesničky, ktorá ju každé ráno preberá k životu v podobe budíka.

Spala len necelé štyri hodiny, ale cítila sa svieža ako po dlhom nedeľnom spánku.

Vyskočila, pocítila ostrú bolesť v chrbte a krku. Spať celú noc na veľkých nátačkach je ako spať na fakírovom ostrom ležadle.

Prezliekla si tri krát to, čo si večer vyskúšala a pripravila na stoličku.

Prečo sa len musela narodiť v znamení Váh? Má pocit, že nerozhodnosť, tak príznačná pre toto znamenie, jej neskutočne komplikuje a otravuje život. Nie raz jej už narobila problémy.

Posledný rýchly pohľad do zrkadla.

Ok, je so sebou spokojná na 80 percent. To je celkom úspech, na to v akom zmätenom rozpoložení sa práve cíti. Prelakovala si posledný krát jej nové kučery, ktorým dávala životnosť nie dlhšiu ako pár hodín, a vyrazila do skorého, studeného rána.

Sediac v autobuse, ktorý ju viezol na letisko, sledovala strhujúci tanec dažďových kvapiek za oknom a dumala nad dlho očakávaným stretnutím so Jean-Lucom.

Aký bude? Rozišiel sa s jeho dokonalou frajerkou? Cíti k nej niečo? Alebo to bude len kamarátsky víkend strávený v hlavnom meste?

Konečne stála v letiskovej hale a rozhliadala sa, ktorý checkingový pult je pre let do Dublinu.

Číslo tri.

Vykročila k nemu a postavila sa do zástupu čakajúcich ľudí. Keď konečne prišiel na ňu rad, pozdravila a podala svoj cestovný doklad milej usmiatej pani.

Tá dlho hľadela na obrazovku svojho počítača. Lenku to trochu znervóznelo, ale nevenovala tomu príliš veľkú pozornosť, keďže ešte stále bola ponorená do myšlienok o Jean-Lucovi.

Žena zdvihla zrak: „Prepáčte slečna, ale Vaše meno nie je na zozname cestujúcich pre tento let do Dublinu.“

    „Akože nie je?“ prekvapivo sa spýtala ženy za pultom.

    „Objednala som si letenku už pred mesiacom. Skúste to pozrieť ešte raz, prosím Vás.“

Prestala myslieť na to, ako o pár hodín uvidí jeho tvár a začala sa znepokojovať nad tým, prečo nie je na tom zozname.

Žena za pultom zavolala čiesi meno. Ľudia stojaci za Lenkou stíchli a sledovali, čo sa vpredu deje. Nebolo jej to veľmi príjemne, keď k nej podišiel veľký červeno-vlasý ír v uniforme.

    „Prosím, poďte za mnou slečna! “ vyzval ju a kývol rukou na smer, ktorým ho mala následovať.

Pohľady ľudí naokolo ju ostro bodali do chrbta. Cítila sa previnilo, akoby spáchala nejaký trestný čin. Cestou opakovala červeno-vlasému írovi, že si letenku objednala a aj zaplatila. Otvoril dvere do neveľkej miestnosti, kde stálo zopár prázdnych stoličiek.

    „Počkajte prosím tu!“ prikázal jej.

Bolo jej strašne. Nestihne odletieť. Nepríde načas. Nestrávi “poznávací“ víkend v Dubline so Jean-Lucom. Chcelo sa jej plakať.

Pozrela na hodinky. Čakala už skoro pol hodinu. Potom sa na ne pozrela ešte raz.

9:42!

    „Panebože!“ Vyskočila.

    „Veď sa máme stretnúť o pol tretej! A let trvá pol hodinu. Čo robím tak skoro na letisku?“

Taká bola zamyslená a nesústredená, že si na veľkej svetelnej tabuli s časmi odletov nevšimla, že z Corku lieta lietadlo do Dublinu tri krát za deň.

    „Haló, prepáčte!“ kričala z pootvorených dverí na niekoho kompetentného chcejúc vysvetliť svoj omyl. Ako si poplietla časy odletov.

Vysoký červeno-vlasý ír na ňu spýtavo hľadel. „Slečna by mala byť viac pozorná, alebo je zamilovaná?“ Začervenala sa a sklopila zrak.

    „Dobre teda, poďte, spravíme Vám checking teraz a môžte čakať v hale do odletu Vášho lietadla.“

Viedol ju okolo tých istých cestujúcich, ktorí na ňu opäť zvedavo hľadeli. Tvárila sa, že ich pohľady nevidí, ale cítila nepríjemne zahanbenie.

Vyšla von na zubaté januárové slnko, osviežiť si tvár chladným vetrom. Sadla si, zababušila sa do šálu a začala čítať knihu. Lietadlo jej leti 13:05. Má dosť času.

Slnko sa pohlo a zašlo za roh budovy. Ostala jej zima, ale chcela dočítať rozčítanú kapitolu. Dočítala.

A v tom ju zalial horúci pot.

    „Preboha, o desať minút jedna!“

Rozbehla sa cez halu s mávajúcim checkingovým papierom. Sympatický pán pri dverách, ktoré už zavrel po skontrolovaní všetkých pasažierov, na ňu vyvalil oči. Z čela jej stekali kvapky potu a snažiac sa lapiť dych mu jachtala niečo o tom, ako to lietadlo za ním je jej.

    „Slečna už je neskoro.“

    „Prosííím, musím letieť!“

Sympatický mladý zamestnanec niečo zavelil do vysielačky.

    „Utekajte za mnou!“

Utekala, čo jej nohy vládali. Viedol ju všeliakými uličkami a požiarnými skratkami. Keď otvoril posledné tažké dvere, stáli vonku na runway. Prstom ukázal na lietadlo oproti.

     „Tam! To je Vaše lietadlo. Utekajte! Čakajú Vás.“

Rozbehla sa.

Okolo nej hučali motory parkujúceho lietadla. Snažila sa držať žltej čiary na zemi, ako jej za behu prikazoval mladý zamestanec. Pri vysúvacích schodíkoch na ňu čakala osoba v reflektívnej zelenej veste. Niečo jej kričala. Ale v tom zmätku si nevšimla ani či je to žena alebo muž a cez hluk vôbec nepočula, čo jej hovorí. Vybehla hore po schodoch a čakala pokým letuška znova otvorí obrovské dvere boingu.

Pri vstupe na palubu sa zmohla len na: „Prepáčte, meškám!“

Letuška sa usmiala a povedala: „Áno slečna, to sme si všetci všimli. Mali ste šťastie.“

Prechádzala uličkou medzi sedadlami a hľadala neobsadené miesto. Snažila sa nevšímať si gániace tváre čakajúcich cestujúcich. Konečne našla voľné sedadlo. Zapla si bezpečnostný pás a o sekundu na to sa lietadlo pohlo.

Oprela si hlavu o operadlo a zavrela oči.

    „Výlet sa začal teda naozaj famózne!“ pomyslela si. 

Keď oči opäť otvorila cítila, že už pristávajú. Let z Corku do Dublinu naozaj trvá kratšie ako cesta do školy.

Hneď ako vyšla z lietadla zamierila na najbližšie toalety. Pri pohľade do zrkadla prepadla jemnej panike.  

    „Preboha! Čo to mám na hlave? A kde zmizol môj make up?“

Z kučeravého účesu z rána jej ostalo na hlave iba niečo, čo sa podobalo stohu slamy u babky za humnami. Spravila preto hlboký predklon, vlasy prehodila dopredu a pomaly ich rozčesala. Rovné ich stiahla vzadu do gumičky. Namiesto brčkavosti jej ostla len bolesť na zátylku z noci strávenej na nátačkách.

Vyšla pred hlavný východ a postavila sa pod dohodnutý nápis nad ním.

Nebol tam.

Čakala.

Po chvíli ho zbadala. Prichádza k nej a máva jej.

Pobozkal ju na pravé a ľavé líce, ako je to vo Francúzsku zvykom, a zaželal jej Šťastný Nový rok.

To sa uvidí, či bude šťastný, pomyslela si, a zapriala mu to isté.

Vykročili smerom k hostelu. Bol malý, útulny a celkom blízko od centra.

Otvorili dvere od izby. Bola v nej poschodová posteľ.

    „Ja hore spať nebudem, nie je tam zábradlie a keď budem mať divoké sny, nechcem spatnúť na hlavu. Rada by som doštudovala.“ zažartovala Lenka.

    „Ani ja hore spať nebudem. Moje vyskočené rameno ešte nie je úplne v poriadku a tiež mávam divoké sny. “ odpovedal jej a usmial sa na ňu.

    „Dohodneme sa pred spaním, čo ty na to?“ dodal.

Konečne vyšli do mesta, bolo už neskoré popoľudnie. Hľadanie hostelíku, ktorý mal na internete nie celkom správnu adresu, im zabralo príliš veľa času.

Keď sa najedli a vyšli z reštaurácie, Jean-Luc podotkol, že by bol hriech neochutnať Guiness v jeho rodnom meste.

Tak našli pekný pub (hneď prvý, ktorý zbadali) a objednali si dva veľké Guinessy.

Bavili sa o tom, ako strávili sviatky. Čo jedli na Štedrý večer. A ako oslávili Silvestra. Čakala, či spomenie jeho francúzsku frajerku.

Ale nespomenul.

Zatiaľ.

Vyslovil jej meno medzi rečou až v treťom pube.

Stuhla a po chrbte jej prešiel nepríjemne studený mráz, hoci sedeli pri blčiacom krbe. Ostala ako vymenená, nálada sa jej náhle pokazila. Nevedela, či je ešte stále s ňou, alebo nie. A nenašla odvahu sa ho na to spýtať. Spomenul jej meno. Prečo? Nikdy pred tým jej o nej nič nehovoril. A ona sa nikdy na ňu nepýtala, aj keď tak veľmi chce vedieť, či ju ešte miluje.

Náladu jej trochu zdvihlo až jeho objatie okolo jej pliec, keď vychádzali z hlučného pubu do vysvietenej večernej ulice, plnej turistov.

    „Poďme do nejakého klubu, určite ich tu musí byť v hlavnom meste veľa!“

    „Dobre.“ súhlasila.

Zastavili pred jedným, kde si ich obrovkí vyhadzovači prezreli so zúženými očami, a aj keď je od nej o dva roky mladší, pustili ho dnu, a od nej si vypýtali občiansky preukaz.

Klub bol plný, ľudia tancovali a bavili sa pri bare.

Zobral jej kabát a spolu so svojím ho išiel zaniesť do šatne. Ona sa zatiaľ rozhliadala po dave naokolo.

Niečo sa jej zdalo divné hneď na prvý pohľad. Vidí sa jej, akoby tu bol pomer dievčat a chlapcov tak asi 1:10.    

    „Prečo tu nie sú skoro žiadne baby?“ spýtala sa v mysli sama seba.

Jean-Luc jej skočil do myšlienok, chytil ju za ruku a ťahal ju k baru. Ospravedlnila sa, že si musí odskočiť, nech jej niečo objedná. Bolo to asi prvý krát, keď bola v klube na dámskej toalete sama. Vždy čaká neskutočne dlhé minúty v nekonečne dlhom rade a musí počúvať histerické írky, ktoré majú záľubu rozoberať všetko vždy len na toaletách. Niektoré tam v zápale vášnivého, nadmerne gestikulujúceho rozhovoru presedia aj celú noc. A pravdu povediac, väčšinou je to debata o nesmrtelnosti muchy alebo podobné “náročné“ témy.

Vyšla z WC a uvidela Jean-Luca ako stojí pri bare v strede kruhu, ktorý vytvorili až príliš milo vyzerajúci chlapci okolo neho.

Nadšený ich pozornosťou sa im snaží niečo vysvetliť. Ale ona vidí, že ich viac zaujíma jeho “french look“ ako to, čo im splieta nie príliš plynulou angličtinou. Každý jeden si ho premeriava od hlavy po päty, no hlavne sa nenápadne nakláňajú do strán, aby si obzreli aj jeho pozadie.

Je to jasné!

Podišla ku skupinke, usmiala sa na všetkých, chlapci jej neochotne úsmev opätovali, a keď sa k nemu nahla prebodávali ju žiarlivými očami.

Pošepkala mu do ucha: „Jean-Luc, myslím, že toto je ehm…gay klub. Nie sú tu žiadne dievčatá. Možno by sme mali ísť niekam inam.“

    „Ale neblázni! Ako Ťa to mohlo napadnúť? Pozri tam sú dve a tam v rohu sú tiež nejaké. Nebuď paranoická!“

Pozrela smerom kam ukázal.

Áno, boli tam dve dievčatá, ale tancovali nalepené na sebe a vášnivo sa bozkávali. A tie v rohu? Vyzerali, že si niečo šepkajú. Ale potom, keď sa zahľadela bližšie, zistila, že to vôbec nebolo šepkanie.

Chcela mu to povedať, ale keď sa k nemu obrátila, uvidela ako má na bare pred sebou asi 10 drinkov. Chlapci sa predbiehali, ktorý mu skôr kúpi nápoj.

A ona tam stála s prázdnym pohárom. Nikto sa na ňu ani nepozrel, nie to ju ešte oslovil.

    „Dobre, musí zmeniť taktiku!“ rozhodla sa.

Podišla k nemu ešte raz, odzadu ho objala a povedala : „Čaute, vy ste noví kamaráti môjho brata? Prečo ma nepredstavíš Jean-Luc?“

On na ňu prekvapene pozrel s otvorenými ústami, ale pokým stačil niečo povedať, chlapci sa pohli, podávali jej ruku a diktovali jej svoje ctené mená. Zaroveň sa jej samozrejme pýtali, či jej môžu niečo objednať. Do pár sekúnd mala pred sebou drinkov na rozdávanie.

Práve keď sa jej tam konečne začalo páčiť, pribehol k nej bledý Jean-Luc.

Chytil ju za ruku a s hrôzou zavelil : „Odchádzame, je to gay club!“

    „Ale prečo? Hrá dobrá hudba, mám nekonečne veľa drinkov, pretože môj brat tu je veľmi populárny, a keď s niekym tancujem nemusím sa obávať, že mi navrhne odvoz domov.“

    „Ale ja mám v mobile 8 nových čísiel, a keď ma jeden z nich chytil za zadok, tak… Ok, mala si pravdu, ale teraz už prosím poďme!“

S úsmevom na tvári si obliekla kabát a veselo vykročila po schodoch smerujúcich k východu.

Ešte sa niekde zastavia, ale už takí unavení od veselosti, že sa rozhodnú ísť do hostela.

    „Ok, tak poďme!“ súhlasí Lenka.

    „No, ale kade? Pamätáš sa odkiaľ sme prišli?“ smeje sa.

Stoja na rušnej nočnej križovatke a všetky štyri ulice sa im zdajú na vlas rovnké. Jean-Luc sa pokúsi o výraz zamyslenosti, ale to Lenku ešte viac rozosmeje. Všimne si, že mu trčí zo zadného vrecka na nohaviciach akýsi papier. Načiahne sa a vytiahne ho.

    „Čo je to? Ty máš mapu?“ prekvapene sa spýta.

    „Áno, úplne som zabudol. Dala mi ju tá milá slečna na recepcii.“

    „Hurá! To znamená, že sme zachránení!!!“

Jean-Luc roztvoril mapu ako noviny, zakryla mu úplne celú tvár. Lenka čakala.

Pozorovala ho ako sa mapu pokúša študovať. Vedela, že je zmätený. Ale chcela ho nechať chvíľu potrápiť. Na semafóre naproti sa zatiaľ už tretí krát vystriedal zelený panáčik so svojím červeným kolegom.

    „Tak čo, kde sme? Ako je to ďaleko?“ opýtala sa ho po hodnej chvíli.

    „Hm, no nie som si celkom istý. Pamätáš sa na názov ulice, kde stojí náš hostel? Viem, že hneď naproti bola malá kaviareň, kde si si kupovala kávu.“

To už Lenka nevydržala a začala sa rehotať.

    „Ukáž!“ pritisla hlavu k jeho, aby videla aj ona na mapu. Dívajú sa na ňu spolu. Zadumane.

    „Podľa mňa by sme sa mali niekoho spýtať.“ navrhla.

Zbadali mladý pár, podišli k nemu a poprosili či by im neukázali, kde na mape sa nachádzajú. Chlapec chytil mapu, pozrel sa do nej. Potom zdvyhol zrak k Lenke a Jean-Lucovi.

    „Možno by sa Vám čítalo lepšie, keby ste si ju otočili správne a nie hore nohami.“

Otočil mapu a prstom ukázal na križovatku zaznačenú v mape.

    „Ďakujeme!“ so smiechom odpovedali spoločne.

    „Takže sme tu a myslím, že náš hostel je týmto smerom, rovno!“

Ukázal prstom Jean-Luc pred seba.

    „Dobre, tak poďme, ale ak to bude zlý smer, budeš ma niesť na chrbte.“ odvetila mu.

Cesta do kopca je príliš strmá a náročná. Obchádzajú nekonečné zástupy ľudí, čakajúcich pred dverami klubov. Smejú sa, podopierajú, pochodujú so slnečnými okuliarmi, pretože ich vraj ostré svetlo pouličných lámp reže do očí.

Keď napokon trafia na hostel, sú takí unavení, že sa obaja zrútia na posteľ a hneď zaspia.

Ráno sa vedľa seba zobudia a smejú sa jeden na druhom, kto z nich vyzerá horšie. Naraňajkujú a vyberú sa do mesta.

Naozaj na pamiatky a za kultúrou.

Navštívia dublinský zámok. Zaplatia za prehliadku interiéru. Čakajú na sprievodkyňu. Keď sa konečne objaví a prehliadka sa začne, šúchajú nohami v látkových návlekoch za skupinkou návštevníkov a obaja sa tvária ako veľmi ich zaujímajú mohutné rámy s obrazmi tučných tvárí írskej šľachty.

    „Teraz prejdeme na nádvorie a odtiaľ do zadného krídla“ otočila sa k nim sprievodkyňa, keď prešli celé prvé krídlo.

    „Musím ísť pipi“ povedala Lenka, ako vždy keď potrebovala ísť cikať.

    „Aj ja“ zašepkal Jean-Luc.

To ten včerajší Guiness, pomyslela si.

    „Ponáhľaj sa, stretneme sa tu, počkaj na mňa!“

Lenka pobehla smerom k toaletám.

Keď vyšla, Jean-Luc ju tam čakal čítajúc akýsi informačný leták

    „Kde sú všetci?“ spýtala sa ho.

    „Neviem. Asi na nádvorí.“

Vyšli von. Nikde ani nohy. Nádvorie bolo veľké a zývalo prázdnotou. Dvere za nimi sa zavreli, a čuduj sa svet, nedali sa zvonku otvoriť. Ostali tam stať úplne sami.

    „Tak, a naša exkurzia sa asi práve skončila. Trvala síce len pár minút, ale aspoň niečo sme videli.“

Obaja sa zasmiali a pustili sa smerom k obrovskej bráne, ktorá viedla na ulicu.

Vyšli na vyhliadkovú vežu, po tom ako si dôkladne prezreli múzeum a pivovar piva Guinees. Dostali čerstvé Guiness pivo do ruky, ako každý návštevník, ktorý vyšľape až na vrchol presklenej veže. Sadli si na stoličky k oknu. Sledovali mesto a srandovali nad všetkým nad čím sa im oči pozastavili.

Jean-Luc vytiahol foťák. Objal Lenku jednou rukou a druhou nasmeroval objektív na ich usmiaté tváre.

Cvak!

Ich prvá spoločná fotka na ich prvom spoločnom výlete. Obaja si tajne priali, aby nebola posledná. Ale ani jeden nič nepovedal.

Neskoro večer sa unavení vrátili na svoju malú izbičku s poschodovou posteľou.

Jean-Luc otvoril opäť objektív jeho fotoaparátu a smeroval ním na Lenku, ktorá sa práve prezliekala.  

    „Prestaň!“ Bránila sa. „Nefoť ma!“ Ale on sa usmieval.

    „Prečo? Mne sa to páči.“ protestoval Jean-Luc za zvuku cvakania.

    „Ale mne nie!“ snažila sa mu dlaňami zakryť objektív.

On sa k nej nahol a pobozkal ju. Začali sa bozkávať.

Náruživo až drsne…

Vstala.

    „Idem do sprchy.“

Zavrela za sebou dvere od kúpeľne a posadila sa na zavretú záchodovú dosku.

    „Prečo ma bozkáva? Je ešte s frajerkou?“ Dumala.

Ľúbi ho. Cíti to. Páči sa jej, keď sa bozkávaju, milujú. Túži po tom každý deň. Tak prečo sakra cúvla? Bojí sa? Prečo si vymyslela tú sprostú sprchu? Má zvláštny pocit. Nevládze si už klásť viac otázok. Rýchlo sa osprchuje a otvorí dvere, za ktorými stojí Jean-Luc.

    „To ti trvalo.“ usmeje sa na ňu v uteráku. Obídu sa, on sa otočí a dá jej pusu. Potom zavrie dvere na kúpeľni a pustí sprchu. Lenka si ľahne do spodnej postele a snaží sa premýšľať. Ale hlavu má úplne prázdnu. Bez jednej jedinej myšlienky. Tak len nehybne leží a nesústredene počúva hudbu z iPod prehrávača. Keď sa Jean-Luc dosprchuje, vôjde do izby, zhasne svetlo a ľahne si vedľa Lenky. Ticho počúvajú hudbu spolu, nesústredene.

Po krátkej chvíli, ktorá sa Lenke zdala neskutočne dlhá, sa k nej otočí obíjme ju a pobozká. Ona sa chveje. Bozkávali a milovali sa spolu už v Tralee. Toto je však prvý krát inde ako na internáte. A sú tu úplne samy, nikto o nich nevie.

    „Chýbala si mi. Chýbalo mi celé tvoje telo.“ potichu jej pošepká do vlasov.

Milujú sa, pomaly, vášnivo, dlho, vychutnávajúc si každú sekundu.

Až napokon od únavy zaspia. Pritúlení.

Poprepletaní jeden s druhým vlastnými telami.