…à distance…

    „Mám nadváhu! 5 kíl. Ty? “

    „Ja tiež, 4!“ „Čo budeme robiť? Nemáme čas, letí nám to o 35 minút!“

    „No, neostáva nám nič iné ako hodiť čo najviac veci na seba.“

Je leto, koniec agusta a vonku niečo okolo 30°C. A ony stoja v rade a čakajú pokým začnú púšťať cestujúcich na palubu.

    „Sakra, mám pocit, že sa uvarím v tých dvoch rifliach, troch svetroch, roláčiku a dvoch šáloch“ zastonala Eva.

    „Tiež sa mi zdá, že sa  mi potí každý záhyb na tele. Ale berme to z pozitívneho hľadiska, potenie roztápa tuky. Pokým pristaneme v Írsku, budeme o niečo chudšie!“ žmurkla na ňu Lenka.

    „Tešíš sa?“ opýtala sa kamarátky, ktorá bola zohnutá pod sedadlom a s červenou tvárou si vyzúvala tretie ponožky.

    „No, áno, teším. Myslím, že to bude celkom zaujímavých 7 mesiacov. Dúfam, že nám všetko vyjde podľa plánov. A že si ma nenahovorila na nejakú tvoju blbinu.“

Ale veď ako môže byť semester strávený na Univerzite v Írsku blbina? To však ešte netušila ako sa jej doterajší život po tomto semestri zmení.

    „Ďalší Autobus do Tralee nám ide o dve hodiny a 12 minút. Íri si asi nedávajú v nedeľu veľmi načas. Len dúfam, že nás na tom intráku bude niekto o pol noci čakať, tak ako mi v telefone sľúbili.“

Sadli si na lavičku pred autobusovou stanicou v Corku a s vyloženými nohami na kufroch dojedali posledné chleby so šnicľou a bábovku od Evinej mamy.

    „Prečo nikto neotvára? Skús zabúchať ešte raz!“

Konečne sa dvere otvorili a objavila sa v nich umiata tvár, staršieho sympatického pána.

    „Čakal som vás, meškalo vám lietadlo? Dáte si kávu alebo čaj? A odkiaľ že to ste? Zo Slovenska? Ehm, áno poznám Prahu.“

Priali si, aby už prestal rozprávať skákajúc z témy do témy, a aby im dal konečne kľúče od izby, lebo po 20 hodinovom cestovaní s ťažkými kuframi sa cítia unavené na smrť.

Technická Univerzita v Tralee.

    September.

Konečne nadišiel deň, keď idú prvý krát do školy. „Technická Univerzita Tralee, južný campus“, stojí v ich informačných papieroch. Obe sú plné očakávania. Tešia sa na nové prostredie, nových spolužiakov i profesorov.

Zvládnu to?

Nebude štúdium architektúry príliš náročné na univerzite v zahraničí a v cudzom jazyku?

Ráno.

Veselo vykročili do nezvyčajne slnečného počasia. Cesta peši im nepotrvá ani pol hodinu.

Škola začína o deviatej. Trochu ich prekvapilo, že po dlhej ulici, ktorá ako jediná vedie z internátu k ich campusu, idú takmer samé. Kde sú všetci študeneti? Konečne zahli k parkovisku pred univerzitou. Zostali stáť ako obarené. Hneď im bola jasná odpoveď na otázku prečo nikoho po ceste nestretli. Parkovisko bolo rozľahlé a preplnené autami. Veľmi starými, staršími, novšími a aj zopár úplne nových. Pestrý mix, všemožných typov vozidiel.

    „Vyzerá to, že úplne každý írsky študent tu má auto.“ prehovorila Eva po dlhej pauze mlčania.

    „Hej, no v Holandsku by nás možno prekvapilo kvantum odparkovaných bicyklov.“ odvetila Lenka.

Pohli sa krížom cez plné parkovisko ku škole. Tu sa prekvapene opäť zastavili.

    „To je ono? To je žart? Toto že má byť Technická Univerzita?“ uprela Eva prekvapivo-spýtavý pohľad na kamarátku.

Budova bola malá. Príliš malá. Veľkosťou im pripomínala ich univerzitnú kantínu v Bratislave. Murovaná, dvojpodlažná, zvonka obrastená akýmsi plazivým rastlinným porastom. Pri vchode stála na slnku jedna drevená lavička.

    „Vyzerá milo. Poďme dnu! Chcem vidieť ako sa všetci študenti z odparkovaných áut pomestili do tohto domčeka.“ navrhla Lenka.

Vošli.

Podľa rozvrhu našli správnu miestnosť a otvorili dvere. Bolo v nej už zopár študentov. Všetci mužského pohlavia. Vyhliadli si miesto v strede, usadili sa a čakali. Na voľné stoličky okolo nich sa postupne usádzali spolužiaci. Chalani, lebo iba tí naplnili ich triedu, im poväčšine nevenovali príliš veľkú pozornosť. Nikto sa im neprihovoril. Lenke to celkom vyhovovalo. Trošku sa hanbila a bola aj nervózna pred prvou hodinou, nemala chuť komunikovať s nijakým novým írskym spolužiakom.

    „Prečo sú všetci nahodení v teplákoch?“ pošepkala jej Eva do ucha, keď vošiel mladý sympatický profesor.

    „Neviem, možno mali chlapci predtým telesnú výchovu“ odpovedala potichu Lenka a obe sa zachichotali.

Lektor sa pozdravil a povedal niečo na úvod. Spolužiaci okolo nich sa nahlas zasmiali. Nerozumela, čo povedal, hodila preto skúmavý pohľad na vedľa sediacu Evu, ale tá mala tvár tiež skamenelú.

Profesor začal hneď s vysvetľovaním niečoho, čo podrobne zakresľoval fixkami na bielu tabuľu. Rýchlo otvorili svoje poznámkové bloky a snažili sa obkresliť všetko, čo načrtával. Po dvoch hodinách skončil, pozdravil sa triede a vyšiel von. V miestnosti zavládla slabá vrava.

Lenka sa otočila s vypleštenými očami k Eve: „Rozumela si, čo hovoril?“

    „Ani slovo.“ odvetila Eva, ktorá má dokonale plynulú angličtinu po dlhoročných súkromných hodinách s americkým lektorom.

    „Myslela som, že v Írsku sa hovorí po anglicky!“ hľadela pred seba vystrašená Lenka.

Jazyk, ktorým učiteľ zahájil ich prvý deň v novej škole, sa síce trochu podobal angličtine, ale nedalo sa mu porozumieť ani slovo. Rozprával akýmsi silným írskym prízvukom.

Po skončení poslednej vyučovacej dvojhodine, kráčali mlčky na internát.

Lenka lamentovala: „Čo budeme robiť? Ja som mu nerozumela vôbec nič. Ako urobíme skúšky, keď ani nebudeme vedieť o čom budú?“

Druhý deň.

Prišiel opäť ten istý mladý profesor a hneď sa pustil do novej témy. Podľa jeho náčrtov sa obe zhodli, že ide o vplyv vetra na konštrukciu budovy.

Zrazu sa všetci obrátili na ne dve. Lenka zdvihla zrak od poznámok a čudovala sa, prečo na ňu každý hľadí.

Ticho.

Pozrela na profesora, ten sa jemne usmieval a upieral pohľad rovno do jej očí. Usúdila, že jej položil nejakú otázku, a teraz čaká od nej odpoveď.

Nehybne sedela. Mlčala s horiacimi lícami.

    „Prepáčte, pán profesor. My sme zahraničné študentky zo Slovenska. Dobre Vám nerozumieme. Mysleli sme, že výučba bude prebiehať v angličtine.“ zachránila situáciu Eva s vážnou tvárou a dôležitosťou v hlase.

    „Ach, prečo ste nič nepovedali skôr?“ odvetil prekvapene profesor s čistou angličtinou.

    „A to ste tu včera presedeli celý deň a neozvali ste sa?“

Cez obednú prestávku sedeli v bufete, pili kávu a jedli sendič.

Podišli k nim traja spolužiaci. Predstavili sa a začali im klásť rôzne otázky.

Ony ich len prosili, či by nemohli rozprávať pomalšie a hlavne zrozumitelnejšie.

Konečne to pochopili, íri hovoria po anglicky, ale sú priliš leniví na to, aby slová vyslovovali úplne. Preto ich skracujú, ba dokonca vkladajú do viet svoje slangy.

Eva a Paddy.

    Spolu s októbrom prišli aj jej narodeniny.

    „Happy birthday to you! Happy birthday dear Lenka, happy birthday to youuu!!!“

Spievajú pre  jej kamaráti zo všetkých kútov Európy.  

Eva pre ňu pripravila prekvapenie v podobe vyzdobenej kuchyňo-obývačky, ako nazývaju ich kuchyňu s gaučom a televíziou.

Talianka Alexandra držala v rukách milú tortu a Alicia zo Španielska jej podala zabalený darček, na ktorý sa jej vraj zložili všetci zúčastnení na párty.

Lenka ho odbalila a vytiahla peknú bordovú kabelku. S rozpačitým úsmevom poďakovala.

Potom sa už len začalo ochutnávať španielske červené víno, Martini z Taliankska, francúzsky Ricard, ktorý aj po zmiešaní s vodou v pomere jedna ku jednej chutil iba francúzom, pretože ostatným pripomínal smradľavý pelendrek rok po záruke.

Lenka naliala každému štamperlík borovičky, aby okúsili slovenský tradičný alkohol aj tí mladí z Európskej únie, ktorí si do stretnutia s ňou a Evou mysleli, že Slovakia je jeden zo štátov Ruskej federácie, alebo netušili, že taký štát vôbec existuje.

Tancujú v klube, posilnení nepoznanou borovičkou.

Hľadá Evu. Kde môže byť?

Má pocit, že už prezrela každý kút, všetky toalety, preplnenú fajčiareň, ba dokonca aj tajné zákutia.

Zrazu ju uvidela na konci jednej z miestností. Eva sedí na bare a s niekym sa vášnivo bozkáva. Kto to je?

Podíde k ním bližšie a spýta sa, či sa bavia.

Je to ich spolužiak, Paddy O´Sullivian. 

Ten, so zlomenym zubom.

    „A kto tam vlastne bude?“ pýta sa Eva Lenky, ktorá ju súri v obliekaní.

    „Ten francúz Pierre so svojími kamarátmi. Takže ty, ako moja kamarátka, tam pôjdeš somnou!“

    „Páči sa Ti?“ usmieva sa Eva.

    „Neviem. Je milý, ale myslím, že je trošku nudný. Naposledy sme vyčerpali všetky témy. Našťastie tesne pred našími dverami. Možno mu dám dnes druhú šancu. Ale mám také tušenie, že aj poslednú.“

    „Ty si koza! Tak prečo tam potom ideme?“ čudovala sa Eva.

    „No veď vravím, dať mu druhú šancu.“ smiala sa Lenka.

Dorazili pred čierny pub na rohu malého, štvorcového Tralee námestička, ktoré keď chce človek obísť dookola, vystačí mu na to maximálne osemdesiat krokov.

Pub bol malý a plný ľudí.

Lenka cez okno zamávala na pozdrav Pierrovi, ktorý vyšiel von a obe pobozkal na líca.

    „Tuším tam nie je nič voľné.“ usmiala sa Lenka.

Keď sa vraví, že je niekde tak plno, že sa tam už ani noha nezmestí, tak tu to platilo doslovne.

    „Počkajte tu, zavolám svojich kamarátov a môžme ísť niekam inam.“ navrhol Pierre a ponáhľal sa dnu.

Keď našli voľné miesto v inom podniku, usadili sa k stolu. Pierre vedľa Lenky. Pýtal sa jej ako sa jej páči v škole. A rozprával jej o … nepamätá sa. Pretože ju zaujal akýsi chalan na druhom konci stola.

Hneď ako jej oči oňho zavadili pohľadom, nedokázala ich od neho odtrhnúť. Vyžarovala z neho dobrá nálada a veselosť.

Nebol príliš vysoký, povedala by, že má presne toľko centimetrov ako ona. Bol milý a mal tmavé husté vlasy, ktoré mu nagelované stáli a vôbec sa nepohli, aj keď on hýbal celým telom prekypujúcou energiou. Nesedel, stál a niečo napodobňoval. Snažila sa zachytiť, o čom hovorí.

Keď sa zachichotala spolu s ostatnými, ktorí ho počúvali, Pierre stíchol a pozrel smerom, kam mala zabodnutý jej pohľad.

    „Ehm, to je Jean-Luc, jeden z mojích kamarátov. Podľa jeho prehnanej gestikulácie usudzujem, že rozpráva historku ako spadol v lese na strmom svahu z bicykla a zlomil si predný zub.“ povedal.

    „Hej a odvtedy mám aj vyskočené rameno, ktoré sa mi často ozýva.“ otočil sa Jean-Luc s úsmevom k nim.

Lenka prestala dýchať. Ruky jej zmrzli a prilepili sa k stolu.

    „Ja som Lenka.“ vyšlo z nej na vlastné počudovanie.

    „Veď ja viem kto si. Bol som predsa na Tvojej narodeninovej párty.“ usmieval sa na ňu Jean-Luc.

Bol? A ona si ho nevšimla? Ako je možné, že si ho vôbec nepamätá?

Prisadol si k nim.

Začali sa s Lenkou rozprávať a smiať. Tak dobre sa tu ešte s nikým nezabavila. Pripadal jej vtipný jeho francúzsky akcent, ktorý mal pri tom ako sa snažil hovoriť po anglicky. Obdivovala ako dokáže o všeličom rozprávať, aj keď má anglickú slovnú zásobu na úrovni škôlkara.

Bola príjemne prekvapená, že rozumie jej dvojzmyselným vtipom, dokonca jej dvojzmyselne aj odpovedá. Málokto, koho doteraz stretla, to dokázal.

Keď odchádzali kráčala Lenka so Jean-Lucom pozadu za ostatnými a stále sa dobre bavili.      

    „Nepôjdete zajtra do klubu?“ opýtal sa jej, keď zastali na križovatke, kde sa ich cesty rozdeľovali na dva smery k ich internátom.

    „Do Cirbaf? Neviem, možno.“ odpovedala Lenka s úsmevom.

    „Ok, tak sa tam teda možno uvidíme.“ pozdravil ju a pobozkal na lica.

Boli to bozky na rozlúčku, všetci francúzi a francúzky ju tak bozkavajú už dva mesiace.

Ale tento pozdrav jej zatriasol vnútornosťami.

Keby tam nebola Eva a neodtiahla ju k výťahu, stála by tam ako hypnotizovaná ešte asi veľmi dlho.

    „Čo je to s tebou? Tuším si sa s Pierrom ani nerozlúčila.“ štipla ju Eva do pleca vo výťahu.

    „S kým?“ otočila sa k nej Lenka akoby námesačná.

    „Och, tak Tebe tuším niekto padol do oka a Pierre to isto nebude.“

    „Ty dostaneš jednu do oka, keď neprestaneš! Nič a nikto mi tam nespadol!“ zaklamala kamarátke, mysliac si, že oklame aj samu seba.

Ale prečo naňho musí myslieť celý zvyšok večera?

A potom aj pred spaním, v noci sa jej o ňom sníva a ráno sa prebúdza s myšlienkou naňho.

    „Dobré ráno. Ty si už hore? Pred budíkom?“ čudovala sa ráno Eva, ktorá vždy vstáva o čosi skôr a ide prvá do sprchy. Majú také nepísané pravidlo, ktoré obom vyhovuje.

    „Ja neviem. Zobudila som sa. Snívalo sa mi o tom Jean-Lucovi. Evi, večer ideme do Cirbafu!“

    „Dnes? Ale…“ chcela Eva protestovať, no keď uvidela Lenkine zúžene zreničky a zrýchlený dych, mykla len precom.

    „Tak ok, prečo nie.“