Založ si blog

Vzťah na diaľku. (časť 6.)

Drž ma za ruku.

 

Sedí v lietadle.

Tak ako skoro každý druhý vikend aj tento letí za Jean-Lucom z Londýna, kde už skoro pol roka pracuje v stavebnej firme ako Design Manager.

Obe letušky pred ňou aj ta za ňou synchronizovane ukazujú cestujúcim ako sa pripútať a nasadiť si kyslíkovú masku, ktorú sú rodičia povinní v prípade poklesu tlaku nastoknúť najskôr na svoju tvár a až potom ich deťom.

Nevníma ich, videla toto divadielko už nespočetne veľa krát. Sedí dokonca na svojom obľúbenom mieste, ktoré sa jej zdá z nevysvetlitelných dôvodov najbezpečnejšie. Je uvoľnená a zahĺbena do myšlienok o svojom milovanom francúzovi.

Teší sa na tento vikend. Jean-Luc má narodeniny, stretne jeho kamarátov. Trošku sa obáva, či sa im bude páčiť, či sa oni budú páčiť jej, či si budú rozumieť …

Miluje hory. A dnes letí do francúzskych Álp, za Jean-Lucom, ktorý praxuje v malej aero-mechanickej firme vo Švajčiarsku a býva na zelenom francúzskom kopci, z ktorého je krásny výhľad na celú Genevu a obrovské Genevské jazero.

Alpská dedinka Monrex  je asi 15km od švajčiarskych hraníc, má len pár domčekov s krásnymi drevennými balkónmi ovešanými farebnými muškátmi.

Hneď ako uzrela tento kraj, zamilovala sa doňho. Do vysokohorskej prírody, do sýto zelenej trávy, ktorá ju obklopovala všade naokolo, do sviežeho vzduchu, ktorý vdychovala s pôžitkom a do bieleho vysokého vrcholca Mont Blancu, ktorý sa zdal byť celkom blízko. 

Slnečné lúče jej rozjasnili tvár. V sekunde zabudla na ťažké tmavé mraky, ktoré visia už dlhé dni nad Londýnom a na studený vietor, ktorý láme dáždniky, keď si chcú ľudia chrániť hlavy pred ostrým mrholením.

Lietadlo hladko pristálo, zaparkovalo, a Lenka ako zvyčajne vystúpila medzi prvými a s nedočkavosťou sa ponáhľala k nápisu “sortir“.

Vyšla pred budovu, chcela prejsť cez priechod pre chodcov, ale zrazu pri nej zabrzdila laguna, ktorú mala tak rada, s usmiatym vodičom, ktorého tak milovala.

    „Hello darling!“ usmieval sa Jean-Luc, keď Lenka nasadla do auta, a pritisol si ju k tvári aby ju pobozkal. Bozkávali sa až pokým na nich odzadu nezačal trúbiť starší pán v ešte staršom mercedese.

    „Ok, ok, sa neposer!“ zamaval Jean-Luc do zrkadielka.

Ale to už starší pán hromžil a vykrikoval s červenou tvárou a obrovskou navretou žilou na krku, z okienka.

Lenka sa k nemu otočila a usmiala. To ho trošku ukľudnilo.

Po pár minútach cesty dorazili pred starší penzión na kopci v strede dedinky Monrex, kde má Jean-Luc prenajatú izbu.

    „Bonne anniversaire!“ povie Lenka, keď vôjdu do izby a spolu s bozkom mu vloží do dlane zabalený darček. On ho odloží na stôl, neprestajúc bozkávať jej pery.

    „Merci darling.“ povie potichu a začne ju vyzliekať.

Pomaly, nežne, aj keď s nedočkavosťou v očiach. Tešili sa jeden na druhého.

Milovali sa v úplnom tichu hôr pri otvorenom okne, z ktorého na nich ticho hľadel iba Mont Blanc.

Dlho.

Až pokým únavou nezaspali

 

    „Táto je pre Teba. Dúfam, že Ti nebude veľká.“ podal ráno po raňajkách Lenke prilbu.

Zbalil plavky, uteráky, čerstvú bagetu a pâté.

Naštartoval motorku, Lenka si nasadila tažkú prilbu a vysadla obkročmo za jeho chrbát.

    „Si OK darling? Drž sa, ideme!“

Cítila sa ako v siedmom nebi. Vyrazili smerom k mestečku Annency, kde na nich čaká Jean-Lucov kamarát, profesionálny závodník v yachtení. Sľúbil, že ich dnes zoberie na jazero a spravia si piknik na lodi.

Na každej križovatke, na ktorej svietila červená a oni zastavili, ju Jean-Luc chytil veľkými rukavicami za koleno a hladkal po stehne. Vzrušovalo ju to!

Milovala jazdu na motorke, keď ho zo zadu pevne obímala. Cítila sa tak šťastne, tak voľná a tak blízko neho. Občas len slastne zavrela oči a užívala si rýchlu jazdu celým telom.

Dorazili do prístavu k Annency jazeru, ktoré bolo tak nádherne prizračné a obklopené Alpami. Ktosi na nich z diaľky mával. Je to Florian, Jean-Lucov najlepší kamarát.

Podišli k nemu.

    „To je Lenka.“ predstavil ju Jean-Luc a milý opálený Florian ju pobozkal na líca. Mal krásny úsmev a z jeho očí žiarila veselosť. Nebol príliš zdatný v angličtine, ale na základne dorozumenie to celkom stačilo.

Chalani sa začali baviť po francúzsky a na niečom sa smiali. Stála pri nich a cítila sa trochu hlúpo. Vyrozumela pár slov, ale tie nestačili na to, aby pochopila význam ich veselých viet.

Po pol roku večerného kurzu francúžštiny, kde sa naučila ako sa predstaviť seba a členov rodiny spolu s farbami ich oblečenia, sa teraz cítila ako úplný začiatočník.

Keď sa jej Jean-Luc pýtal ako jej to ide, povedala, že dobre. Ale ešte nenašla odvahu naňho hovoriť jeho jazykom, aj keď on ju stále presviedčal nech to skúsi, že sa nebude smiať. Neverila mu, pretože  sa usmieval už pri tom ako jej to hovoril.

    „Čakáme ešte na Didiera a jeho priateľku Audrey.“ otočil sa k nej Jean-Luc po dlhej chvíli.

Už prichádzajú.

Didier, profesionálny krasokorčuliar s telom, ktoré akoby bolo zložené len zo svalov a krvi, sa usmieval, všetkých veselo pozdravil a vybozkával kamarátov aj Lenku.

Predstavil im Audrey, ktorá stála trošku utiahnutá za nim. Bola pekná, dlhé husté hnedé vlasy jej siahali skoro až k jej útlemu drieku. Je učiteľka baletu a vyzerala tak typicky francúzsky.

Všetci piati sa pohli k pristavenej yachte. Bol krásny, slnečný deň.

Florian odviazal laná a vyplávali na trblietavé jazero.

Lenka s obrovskými slnečnými okuliarmi, ktoré jej prekryli pol tváre a Audrey s klobúkom, spoza ktorého sa jej jemná tvár úplne stratila až po plecia, sa vyhrievali v plavkách na slnku ako salamandry škvrnité. Chalani naťahovali plachty, upínali laná po bokoch a dôležito sa striedali pri kormidle.

Keď boli dostatočne ďaleko od brehu, Florian hodil cez palubu tažkú kotvu a všetci sa chystali okúpať.

Svalnatý krasokorčuliar Didier si vyzliekol tričko, čím sa stal ešte svalnatejším, a skočil šípku do studenej vody v jazere.   

    „Poďte, voda je super!“ vykrikovala Didierova hlava odkialsi spod trupu lode.

Jean-Luc sa postavil na okraj yachty, otočil sa k Lenke, poslal jej vzdušný bozk a skočil.

O pár sekúnd Lenka spolu s ostatnými počula strašný až neprirodzený rev, ktorý jej vháňal slzy do prestrašených očí.

    „Čo je to? Čo sa stalo?“ prebehlo jej v sekunde hlavou.

Bol to vynorený Jean-Luc.

Prelaknutá sa snažila naňho dovidieť, ale do cesty jej v zlomku sekundy skočil Florian, ktorý sa naklonil cez okraj lode smerom ku kričiacemu Jean-Lucovi.

Nevedela, čo sa deje. Chalani na seba pokrikovali po francúzsky a dávali si pokyny, čo má ktorý robiť, aby Jean-Luca zachránili.

Lenka úplne stŕpla a od strachu sa nemohla ani pohnúť.

Videla ako svalnatý Didier drží Jean-Lucu hlavu nad hladinou.

Jeho bolestné výkriky jej trhali uši a zarývali sa jej do hlavy ako ostré nože. Srdce jej bilo tak, že sa jej ozývalo na mnohých častiach tela.

Florian ťahá Jean-Lucovu vystretú ruku smerom nahor, a ten naňho niečo v kŕčovitej bolesti kričí, akoby ho navigoval.

    „Doprava! Doľava! Nie, nie to je moc! Auu!!! Viac doprava…“

Nerozumela presne. Nevedela celkom isto čo sa stalo. Videla len ako mu jeho kamarát vyťahuje zrejme jeho opäť vyskočené rameno a snaží sa kĺb vrátiť do správnej priehlbiny preňho určenej.

Po niekoľkých dlhých minútach sa mu to konečne podarilo a Jean-Luc začal hlasno zhlboka dýchať, aby už nereval od bolesti, ktorá musela byť šialená, pretože Lenka ho nikdy predtým nepočula bolestne ani zastonať.

Stretli sa im pohľady.

Ona s prestrašenou, on so skrivenou tvárou od bolesti. Hľadeli si hlboko do zaslzených očí. Len na krátky okamžik. Na pár sekúnd. Ale ona vedela, že na tieto sekundy len tak ľahko nezabudne.

Potom všetci štyria pomohli Jean-Lucovi dostať sa hore na palubu.

Ľavou rukou a krkom nemohol pohnúť, a aj keď sa usmieval a vravel jej to svoje obvykle – „Som OK.“- vedela, že trpí od bolesti.

Obrátili loď a nasmerovali ju k brehu prístavu.

Napriek tomu, že sa necítil dobre, pripomenul Jean-Luc svojím priateľom, že večer sa koná plánovaná garden párty na oslavu jeho narodenín, a vsetci sú vítaní.

Keďže rukou stále nemohol hýbať, Didier sadol na jeho motorku a on s Lenkou k Florianovi do auta.

Po ceste sa zastavili v lekárni, kde Jean-Luc zapil jeho vraj overený liek, ktorý si kupuje vždy, keď ho rameno bolí.

Aj keď sa tváril veselo a namýšľal si, že mu liek pomáha, Lenka videla, že stratil z líc farbu a počula jeho občasné tiché zastonanie.

Skúsila mu navrhnúť, či nechce ísť do nemocnince, ale on hrdinsky odmietol.

    „To prejde. A mám dnes tú oslavu, príde veľa mojich priateľov, musím nachystať gril a kúpiť víno vo vinotéke.“ usmial sa smerom k Lenke a myslel si, že ju upokojil.

Dorazili do Monrex. Jean-Luc sa už vôbec nehýbal. Prikázala mu si sadnúť na záhradu a vydávať len rozkazy, ktoré potom ona spolu s Florianom a Didierom plnili.

Keď prišli jeho priatelia, všetko bolo nachystané.

Jean-Luc ich s úsmevom a spoteným čelom zdravil cez zaťaté zuby od bolesti.

Lenka mu síce ruku s boľavým ramenom upevnila k telu ovínadlom, aby stlmila bolesť pri jej pohybe. Ale podľa Jean-Lucových zúžených očí videla, že to príliš nepomohlo.

Celý večer nič nejedol iba obracal jedno pivo za druhým, aj keď vôbec nie je pivár. Po každej dopitej fľaške sa usmial a vraj ho ruka prestáva bolieť.

Neskôr, keď sa všetci zdvihli na odchod do clubu, Lenka sa ospravedlnila, že oni nepôjdu, pretože Jean-Luc sa necíti dobre.

Vedela, že je mu už mizerne, pretože neprotestoval. Boli to jeho narodeniny a club s priateľmi, ktorých dlho nevidel, by si nenechal újsť ani keby padali z neba traktory. Tento krát sa cítil očividne oveľa horšie ako privalený traktorom.

Keď všetci odišli a oni osameli vo veľkej tmavej záhrade pri blčiacom ohnisku, otočil sa Jean-Luc k Lenke.

    „Chcem sa s Tebou milovať! Teraz!“

Možno si myslel, že mu sex pomôže ako mu vždy pomáha pri bolesti hlavy alebo pri opici.

    „A čo tvoje rameno?“ prekvapila sa Lenka.

Na to jej odpovedal bozkom.

Ľahli si na deku pod čierny košatý strom, ktorý jej trochu pripomínal jej obľúbený strom v írskom Tralee parku, keď mala ten zvláštny pocit, že každú chvíľu vzlietne od vzrušenia, keď v tú noc sedel tesne vedľa nej.

Je to už rokom a pol, čo jej pri ňom divoko skákalo prvý krát srdce. A odvtedy v jeho blízkosti vôbec nezmenilo rytmus. Skáče jej pri ňom stále, aj v túto noc, keď sa na jeho narodeniny potichu milujú v tmavej záhrade penziónu.

Ľahli si unavení do postele, ale Lenka nemohla zaspať. Jean-Luc omámený pivom zavrel oči akoby zadriemal, ale o chvíľu ich s tažkým stonom otvoril.

Takto prebdeli celú noc. S jeho občasnými tlmenými výkrikmi cez zuby, pri ktorých Lenke prešiel vždy mráz po chrbte.

Okolo piatej ráno to už nevydržala a zavelila: „Ideme do nemocnice!“

Na jej prekvapenie sa spotený Jean-Luc so súhlasom posadil.

    „Darling, musíš šoférovať. Ja nemôžem pohnúť rukou.“

Zdesená Lenka sa pokúsila namietnuť.

    „Vieš, že… no, bojím sa trochu. Nešoférovala som skoro štyri roky. Mám najazdených len zopár kilometrov. Veď ja si už ani nepamätám, ktorý pedál je brzda a ktorý plyn!“

    „Neboj sa, ja Ti budem hovoriť.“ posnažil sa o upokojujúci úsmev, ktorý na ňu vôbec nezabral.

    „Dobre, nemáme na výber. Potrebuješ lekára.“

Vbehla do kúpeľne. Prepláchla si tvár studenou vodou a pozrela sa na seba do zrkadla.

    „To zvládneš! Milióny ľudí šoféruje a teba to predsa bavilo. Ani plávať sa nezabúda!“ hovorila si sama pre seba, snažiac sa upokojiť.

Otvorila dvere.

    „Ideme!“

Vyšli von.

    „Ale…parkuješ na najstrmšom kopci v šírom okolí, a to sme v Alpách.“ roztraseným hlasom povedala akoby popod nos.

    „Dobre ja Ti to spustím dole kopcom na parkovisko. Je nedeľa, bude prázdne. A tam si to môžeš vyskúšať darling. Ok?“

Pozrela naňho s vďačnými očami.

   „Dobre.“ a pobozkala ho jemne na líce.

Zabrzdila, štartovala, pridala, spomalila, točila…

Keď už tretí krát prešla celé parkovisko dookola a cítila sa trošku uvoľnenejšie, Jean-Luc ju chytil za koleno.

   „Dobre darling, poďme, vyjdi na hlavnú cestu.“

Práve v tej chvíli jej skapal motor a s nimi to trochu zahrkotalo.

   „Prepác laguna.“ pošepkala potichu keď uvidela spýtavý Jean-Lucov pohľad.

   „To bolo len zo srandy.“ pokúsila sa o úsmev a on dodal: „Esteže tak. Ale teraz sa už vážne prosím pohnime.“

Podišla k výjazdu z parkoviska, zastala na danie prednosti, vyhodila smerovku doprava a čakala pokým sa cesta uvoľní.

Vyštartovala trošku prudko, ale na rovnej hlavnej ceste sa ukľudnila a išla, aj keď veľmi pomaly, podľa jej slov opatrne.

Dostali sa až na veľký cestný obchvat, ktorý mal tri rýchlostne prúdy. Snažila sa sústrediť na autá okolo a nemyslieť na to, že je v cudzej krajine, a že sedí po dlhej dobe za volantom, bez toho aby si odjazdila svoje plánované cvičné jazdy doma pri Váhu.

Po spánkoch jej stekali cícerky potu, ale Jean-Luc ju povzbudzoval, že jej to ide dobre a že už tam čochvíľa budú.

Parkovisko pred nemocnicou bolo našťastie veľké a prázdne.

Zaparkovala a skočila na brzdu.

    „Auu!!!“ zakričal Jean-Luc.

    „Bože prepáč!“ začervenala sa Lenka.

    „Brzdenie vycibríme neskôr.“ usmial sa a pobozkal ju na ústa.

Vyšli z auta a vykročili smerom k hlavnému vchodu. Lenka kráčala trošku pozadu. Veľmi sa jej triasli nohy a nedokázala vrátiť svôj zrýchlený dych do povôdného pravidelného rytmu.

Sestra na príjme vypísala formulár a kázala im čakať v čakárni, ktorá bola od slnka prehriata ako skleník. Lenka vstala a išla Jean-Lucovi po vodu. Keď sa vrátila, nenašla ho. Po chvíli vyšiel zelený z toaliet a na ceste k nej sa k nim opäť zvrtol a rýchlym krokom sa k nim ponáhľal naspäť.

Potom v priebehu ich dvojhodinového čakania ich navštívil ešte šesť krát.

Konečne k nim podišiel milý, mladý doktor a povedal, aby ho následovali.

Po poslednej návšteve francúzskej nemocnice v zime, si bola Lenka viac než istá, že si tu s nikým veľmi nepokecá. Ale keď Jean-Luc na doktorovu otázku odpovedal, že jeho priateľka je zo Slovenska a nehovorí po francúzsky, mladý doktor sa k nej s úsmevom otočil a po anglicky sa jej spýtal čo sa stalo včera na lodi.

Bola taká prekvapená, že musela vyzerať smiešne, pretože mladý doktor sa na jej výraze zasmial.

Boli v jeho ordinácii, Jean-Luc na vysokom lôžku, Lenka sedela pri ňom na malej plastovej stoličke a doktor opatrne odvýjal jej umelecké dielo priviazané k Jean-Lucovmu krku.

Všetci traja sa celú dobu bavili po anglicky.

    „Nevyzerá to moc dobre. Potrebuješ röntgen. Už sa ti to stalo niekedy predtým? Koľko krát?“ kládol mladý doktor otázky ubolenému pacientovi a popri tom mu ramenom hýbal na všetky strany.

Jean-Luc zatínal zuby a občas nahlas vykríkol.

Lenka sedela pri ňom, zabárala nechty do plastového operadla a so statočným výrazom hľadela na svojho trpiaceho miláčika.

Doktor mu urobil röntgen, upevnil mu rameno dokonalým spevňovacím pásom na suchý zips a predpísal lieky.

    „Potrebuješ ísť čím skôr na operáciu. Neodkladaj to príliš dlho, lebo môžeš jedného dňa o kĺb prísť úplne.“ povedal sympatický doktor na rozlúčku.

    „Prajem Vám príjemný zvyšok vikendu. Oddychujte!“

Poďakovali a vyšli pred bočný vchod smerom k autu. Bolo už popoludnie.

Lenka na rýchlo pripravila niečo pod zub a o chvíľu obaja odpadli do postele.

Prebrali sa až večer. Jean-Luc sa k nej otočil a jemne ju pobozkal.

    „Pozri darling, aký je vonku krásny večer. Nechceš sa ísť trochu prejsť na vzduch? Môžme vidieť západ slnka.“

    „Cítiš sa lepšie?“ spýtala sa.

    „Malá prechádzka mi neuškodí. Poď!“

Vyšli na kopec za penziónom. Bol odtiaľ krásny výhľad na celú Genevu a na slnko, ktoré sa už pomaly začínalo skrývať za náprotivným kopcom.

Sadli si na lavičku. Objal ju a ona si oprela hlavu o jeho hruď.

Chvíľu mlčali a vychutnávali si pocit vzájomnej blízkosti.

    „Čo máš v pláne po praxi vo Švajčiarsku?“ opýtala sa ho Lenka.

    „Neviem. Ešte mi chýba jeden semester a potom diplomovka a potom inžinierska pol ročná prax. Niekde. Uvidím kde.“

    „Mne sa v Londýne nepáči. Je tam zima, prší, ľudia sú príliš neosobní a väčšina z nich akoby primálo civilizovaní.“

    „Nebuď rasistka!“

    „Nie som, keby som bola, vyjadrila by som sa oveľa horšie.“

    „Popŕhlila si sa?“spýtal sa jej, keď si všimol, že si stále škriabe holé nohy v kraťasoch.

    „Neviem. Niečo ma tam šteklí, alebo svrbí.“

Vyložila nohu na lavičku. Zbadala malé červené fliačiky, trošku napuchnuté.

    „To je len pŕhľava. Pozri koľko jej tu je.“

No keď ju začali svrbieť aj ruky a červené fľaky na oboch nohách sa závratnou rýchlosťou zväčšovali, navierali a menili sa na biele, bola si istá, že to nie je obyčajná pŕhľava.

Malo to rýchly spád.

Začala triasť nohami.

    „Jean-Luc páli ma to! Akoby som mala nohy v ohni. A pozri na moje ruky, mám na nich tie isté fľaky ako na nohách.“

Vyskočila!

    „Auu!!! Páli ma to! Horia mi nohy! Strašne ma to páli!!!“

Kričala a nohami akoby tancovala odzemok.

Do očí sa jej nahrnuli slzy, a hlava jej išla prasknúť.

    „Poďme, utekajme rýchlo domov. Potrebuješ na to studenú vodu.“ vstal Jean-Luc.

    „Horia mi nohy!“ kričala s plačom utekajúc dole kopcom smerom k penziónu.

Bolo to len pár krokov, ale pokým vošli dnu, nohy aj ruky mala strašne napuchnuté.

    „Neškráb si to! Nechytaj to!“ prikazoval jej Jean-Luc.

Ale ona mala pocit, že zhorí za živa, keď sa nôh nedotne.

V sekunde z nej stiahol všetky veci a postavil ju nahú do sprchy.

Plakala.

Pustil studenú vodu a namieril na jej nohy.

     „Zohni sa darling, daj ruky tiež pod vodu!“

Podal jej sprchu do ruky a vybehol z kúpeľne.

Vrátil sa so slovami, že pomoc je už na ceste. Stál tam s ňou, so zdravou rukou mieril studenú sprchu na jej opuchnuté nohy a ruky a vravel, že to nie je nič vážne, nech sa nebojí.

Zrazu sa otvorili dvere a vošiel k nim do kúpeľne mladý doktor z rána.

    „Och, to ste opäť vy?“ usmial sa na oboch.

    „Nevravel som vám, že máte oddychovať? Čo sa stalo? Ukáž?“

Jean-Luc odstúpil a doktor skúmal Lenkine nohy. Tá v rozpakoch prestala plakať.

    „Je to len alergická reakcia na niektorý kvet z lúky. Máte čistú bielu plachtu?“ otočil sa na Jean-Luca.

Ten vytiahol čistú plachtu zo skrine a podal ju mladému lekárovi.

Lekár zastavil vodu, zabalil Lenku do bielej plachty a preniesol ju na posteľ. Odkryl jej popálené končatiny a nastriekal na ne bielu, chladivú penu.

Nohy akoby jej v sekunde zmrzli a ona pocítila nesmiernu úľavu.

S uplakanými očami a bolesťou hlavy sa poďakovala doktorovi a ostýchavo sa naňho usmiala.

    „Tak mládež. Vidím, že nemáte svôj deň. Radím vám, aby ste sa radšej už z postele nepohli!“ žmurkol na oboch a dodal: „V prípade núdze myslím, že moje číslo už poznáte. Dovidenia!“

Odzdravili.

Ticho.

Ležia obaja na posteli. Ona zabalená do bielej látky s nehybnými nohami, on vedľa nej s pásovým ovínadlom na suchý zips a s nehybným ľavým ramenom a krkom.

Vystrel k nej ruku.

Chytila sa ho.

Pevne jej ju stisol a do ticha zašepkal:

    „Som šťastný, že si tu darling…“

Vzťah na diaľku. (časť 5.)

06.08.2010

Otras mozgu? Nie, som ok! Teší sa, že sa znova stretnú. Tak veľmi jej chýba a ona chýba jemu, ako jej písal. Dnes letí na víkend k nemu do Toulouse. „Mám pre Teba prekvapenie. Obleč sa zajtra viac »

Vzťah na diaľku. (časť 4.)

04.05.2010

Posledná noc v Tralee. „Nenapracem to všetko do dvoch kufrov. A myslím, že už nepomôže, ani keď si hodím na seba tých 5 kilov ako v auguste, keď sme sem leteli. Odkiaľ sa mi to tu všetko viac »

Vzťah na diaľku. (časť 3.)

22.04.2010

Dublin. „Neviem ktoré budú najvhodnejšie. Na moje vlasy aj tak žiadne nátačky nefungujú. Prečo každá brčkavá túži mať dlhé rovné vlasy a tá s rovnými sníva o baranej hrive?“ „Neviem viac »

Benzín, nafta

Zákaz dízlov v mestách? Eurokomisárka je proti

22.07.2017 23:00

Zákaz dízlov v mestách by ničomu neprospel a iba by podkopal schopnosť výrobcov investovať do bezemisných vozidiel, tvrdí eurokomisárka Bienkowská.

syria, mosul, vojak, vojaci

V Mosule zatkli ženy a deti z Nemecka, Francúzska a ďalších krajín

22.07.2017 18:53

Iracké bezpečnostné sily zatkli pri oslobodzovaní Mosulu z rúk militantného hnutia Daíš, známeho aj ako Islamský štát (IS), aj 26 cudzincov, poväčšinou ženy a deti.

Nemecko, Sigmar Gabriel, vicekancelár

Berlín, ktorý je v spore s Ankarou, uisťoval tureckú menšinu o podpore

22.07.2017 17:57

Sigmar Gabriel sa obrátil na Turkov žijúcich v Nemecku, aby ich ubezpečil, že s aktuálnym sporom medzi Berlínom a Ankarou nemajú nič spoločné a nijako ich neohrozuje.

Viktor Orbán

Orbán: Integrácia zlyhá. Moslimovia sa považujú za silnejších, než sú kresťania

22.07.2017 14:11

Podpora migrácie nie je odpoveďou na ekonomické problémy, povedal maďarský konzervatívny premiér Viktor Orbán.

nadine

O tom, čo sa skrýva pod slovným spojením "Vzťah na diaľku". Príbeh, ktorý približuje pocity, aké sa v tomto type vzťahu objavujú, rozdiely v mentalitách dvoch rozlišných národností a o pravidlách lásky, pochopenia a tolerancie, ktoré sa v ňom od "normálneho vzťahu" veľmi odlišujú. Aj keď dnes je už u mladých celkom bežné mať partnera/ku cudzinca/ku, alebo byť od neho/nej na míle vzdialený/á, len málokomu sa podarí dotiahnúť to až "do konca". Tí, ktorí v takomto vzťahu žijú, alebo žili, sa možno v niečom uvidia, možno budú súhlasiť, možno protirečiť. A tí, ktorí o takomto vzťahu nemajú páru, alebo sa im vždy zdal nenormálny, sa možno niečo dozvedia.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 4392x
Priemerná čítanosť článkov: 732x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy